Zlatý věk (1930)

„Bastard! Oplzlé prasa! Drž svoju klapačku zatvorenú! Máme ťa prerobiť?•Každý z nás v rámci svojho životného cyklu, určite nejako špecificky začíname, čoho v podstate nebol žiadnou veľkou výnimkou ani tento nastávajúci španielsky provokatér s [po]radovou číslovkou "jeden," ktorý vskutku v tejto veci nebude mať vôbec žiadnu konkurenciu, pričom už v jeho skoro takmer debute, nastavil svoju látku/úroveň teda i hodne vysoko, aj keď povedzme, že maZlatý vek, až tak extra veľmi ANI neoslovil, ako som totiž pôvodne dúfal, že by ma práve mohol, no napriek tomu už očividne obsahoval podstatné režisérske/scenáristické zložky, ktoré bude používať naprieč nadchádzajúcou tvorbou, to jest: vrátane včlenenia surrealistických prvkov, a k tomu si ďalej tiež pripočítajte aj kontroverzne ladené obsahy, poprípade ešte i experimentálnejšie ponúkané javy spadajú do úvahy; skrátka,Buñuelmal už od úplne samého začiatku jasno v tom ponímaní, v akom by chcel pokračovať i naďalej, no našťastie to potom nemávalo až tak extrémne zaobalený charakter, ako v danom prípade; myslím si, že sa tentoraz iba rozcvičoval na to, ako sa vlastne staťREŽISÉROMv pravom slova zmysle → zrovna teraz sa nachádzal len kdesi na rozcestí medzi nemým a zvukovým filmom, k čomu by som asi pripodobnil príslušné spracovanie, ktoré kládlo na diváka i pomerne dosť vysoké nároky, ak mám byť naostatok aspoň úprimným, ktorým sa síce väčšinou akosi zvlášť zase ani nebránim, ale v danej podobe to asi nebolo pre mňa nič zaujímavého, čo by som predsa trochu viacej pochválil, ak nepočítam hore uvedené, špecifické prvky, ktoré budú charakterizovať tohto legendárneho španielskehoUmelca.•Jedná sa o stredometrážnym spôsobom sprostredkované dielo, ktoré by rozhodne mal povinne vidieť ktorýkoľvek fanúšikL.B.s tým dôvetkom, že surrealistický smer rozvinul do ďalšej fázy.P.S.:Škoda, žeĽudovítnespracoval daný kinematografický počin čisto len v zvukovom prevedení, kedy konečný výsledok by bol tým pádom i oveľa viac zaujímavejším, alebo som len nepochopil dianie tak, ako by som si prial.

Absurdita, fetiš a násilí ve snímku, kde nic nedává smysl a kde se naplňují nejtemnější filmařské fantazie. Film byl dodatečně ozvučen a tak obsahuje pouze minimum dialogů, které jsou dokonale mimo, je tu plno scén vyvolávajících překvapení, hnus nebo kombinaci obojího a u jedné scény jsem se zasmála tak, že jsem si připadala zváceně. Patrně to byl účel a vzhledem k tomu, že jsem věděla, do čeho jdu, tak se na to dalo koukat, i když i ta pouhá hodina byla neuvěřitelně dlouhá. Ale zase každá scéna byla jako dadaistický obraz a každá přinesla něco, co jsem nikdy neviděla.

Pri hľadaní odpovedí na rôzne obskúrne a nekonvenčné otázky na filmových subredditoch bývalo pomerne frekventovane skloňované meno Luis Buñuel. Jeho krátkometrážnu prvotinuAndalúzsky peso rozrezanom oku som nevidel & ani sa nechystám.Zlatý vekbol však na neodolanie. Keď som sa raz pýtal, či počas fungovania Haysovho produkčného kódexu (1930-1968) býval v Hollywoode režisér, ktorý do svojich diel pretavoval svoje fetiše à la Tarantino, odpovede sa našli dve –#1Jasné nie. Bolo mi pekne vysvetlené, že štúdiový systém v tom čase znamenal aj niečo ďalšie – že režisér v podstate (poväčšine) nebol predĺženou rukou svojej vlastnej kreatívnej vízie, ale práve tej štúdiovej. Inými slovami rejža dával dokopy to, čo chcela hlava štúdia a/alebo producenti, čo bolo mimo iného ukázané napríklad aj vo vynikajúcom filmeGuilty by Suspicionna čele s Robertom De Nirom, kde hral aj Marty Scorsese a viac ako len krátke cameo, ktorý má na tejto prihriatej databáze len zasrané dve stovky hodnotení, ale to už je na inú debatu. Pre odpoveď na všeobecnejšiu verziu tejto otázky dobre poslúžil aj dokumentSkin, ktorý vyššie uvedené potvrdzuje. Hoci tam bol napr. ako fetišista Tarantinovho razenia spomínaný legendárny Cecil B. DeMille, no materiály na podloženie tam neboli žiadne, čo len ďalej dosvedčuje. Vec sa ale mala inak v európskych krajinách, kde kódex nič neznamenal a nahota na filmovom páse nebývala až tak raritná. S tým súvisí odpoveď číslo dva.L'Age d'Or. Meno filmu, ktoré sa v opytovacom vlákne objavovalo v každej druhej odpovedi. Okrem veľkej tonáže absurdnosti a úchylnosti naprieč sexuálnym spektrom snímka konkrétne nafoot fetishismneodkazovala len implicitne, ale aj explicitne, a to rovno scénou, kde sa istá mladá pani (a pán) veľmi vzrušene a uprene díva na nohy veľkej bielej mramorovej sochy, aby nakoniec začala olizovať jej prsty. Čo je len špičkou ľadovca zo všetkých ponúknutých scén. Je pravda, že o fr. surrealizme vo filme viem hovno, že o Buñuelovi som vtedy počul prvýkrát a tiež, že nemám hlbšie znalosti francúzskej kinematografie na to, aby som s určitosťou (nie domýšľaním) mohol povedať, žeAge of Goldbol na tú dobu príliš. Rád si ale v tomto prípade domyslím – film bol v 30. rokoch minulého storočia rozhodne príliš a dokázal šokovať. Zároveň však s mnohými dnešnými divákmi prakticky nemusí vôbec pohnúť. Nuž, časy sa zmenili. Čo sa ale nezmenilo je skutočnosť, že pozerať viackrát takýto film len kvôli jednej scéne so sochou je pekná blbosť... (9.11.2021) (24.12.2021)"I have waited for a long time. What joy to have our children murdered!"

Po výbornomAndalúzskom psovi (1929)ma druhý Buňuelov počin ani zďaleka tak nechytil. "Hudobný" sprievod (neoriginálny) je tak podivný, že v tom hravo tromfne všetky bizarnosti dejúce sa na obrazovke. A tých tentokrát nie je veľa (napr. krava v posteli), Subjektívne sa zdá, že je film o dosť dlhší ako je v skutočnosti, väčšina stopáže je totiž dosť nezáživná. Najmä ten nekonečne dlhý a nudný spoločenský večierok. Zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete.

Zpočátku vývin světa, vyšší druh porazí menší (myš sežere štíra, pak se objeví lidé - evidentně neandrtálci - které pak strhne plavba plná "civilizovaných" lidí, která obsadí jejich území a prožívá zde "zlatý věk" (btw, ten název je schválně ironický). Jenže i tahle "vyspělá" společnost má své obrovské chyby a postupně se ukazuje, jak moc morbidní a zvrhlá ve skutečnosti je, tudíž se o skutečně vyspělé společnosti mluvit nedá. Všechny jejich hříchy postupně vedou ke svému konci, aby pak na konci přišel Ježíš a vykoupil společnost z hříchů. A tak nějak jsem to celé pochopil a evidentně tohle chtěl Buñuel svým Zlatým věkem ukázat. Ruku do ohně za to nedám, přece jenom, nejsem on, ale myslím si to. Je zde hodně podivných, ujetých obrazů (odkopnutí psa, kráva na honosné posteli v ještě honosnějším paláci, zabití dítěte a následná radost z toho...) a kdyby to nebylo natočené v roce 1930, ale někdy později, věřím, že by to celé bylo explicitnější. Zajímavý je i styl, jakým je to natočené - většinu času to působí jako němý film, ale občas se tady i mluví. Každopádně i když všechna ta bizarnost je zajímavá a něco do sebe má, celkově mě film kromě začátku a konce zrovna nechytl. 3*