Fanny a Alexandr (1982)

O filmeFanny a Alexandersom nedávno počula, že vraj je to najlepší film, aký bol kedy natočený!!! Dovtedy som o ňom nikdy ani nepočula. Keďže som doteraz nikdy žiaden film Ingmara Bergmana nevidela, nevedela som, čo čakať, ale myslela som si, že sa mi bude viac páčiť.Fanny a Alexanderje veľmi zvláštny film, ani neviem, či som ho vôbec pochopila a už vôbec neviem, ako ho ohodnotiť. Všimla som si, že je na čsfd zozname filmov, ktoré dokážu povzniesť na duchu, no na mňa mal práveže opačný účinok, dokonca by som ho nazvala znepokojivým. Tretina filmu sa odohráva na Vianoce, ale nie je to typický vianočný film. Z postáv sa mi najviac páčila babička Helena, bola to žiaľ posledná filmová rola jej hereckej predstaviteľky, ktorá zomrela krátko po dokončení filmu. Zaujala ma aj Emilie, matka Fanny a Alexandra. Fanny dostala oveľa menej priestoru ako Alexander, ten mi nebol až taký sympatický ako Fanny. Niekoľko Oscarov a vysoké hodnotenie samozrejme nedokážu byť zárukou toho, že film sa mi bude páčiť. Aj hodina by sa kľudne mohla vystrihnúť, je to zbytočne dlhý film s množstvom výplne a divných scénok, aj divných postáv. Jeden z najzvláštnejších filmov, aké som kedy videla a to nemyslím ako kompliment. (prime video, dabing).

[4,5*]"V 15. storočí si ľudia až tak nepotrpeli na pohodlie. Moji predchodcovia zachovali všetko v pôvodnom stave.Vtýchtostarýchizbáchtkvienepominuteľnákrása.Môžemetužiťvovzdušíprísnostiačistoty."Skvelé zavŕšenie Bergmanovej mimoriadne plodnej filmovej tvorby (potom sa už venoval len televíznej tvorbe), zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. A konečne aj plne docenené zo strany Akadémie, keď zožalo až 4 Oscarov zo 6 nominácií (dovtedy dostali 3 jeho filmy po 1 Oscarovi). No a Maestro Bergman si na záver pripravil pre divákov prekvapenie v podobe odlišnosti tohto diela od jeho typickej tvorby. Je to vlastne taký epický veľkofilm, neobvykle výpravný a pestrofarebný (podmanivá kamera Svena Nykvista), dokonca aj podfarbený filmovou hudbou. "Fanny a Alexander" (vlastne viac Alexander ako Fanny) je krásne vrstevnatý príbeh dvoch súrodencov, ktorých mimoriadne presvedčivo stvárňujú detskí herci Bertil Guve a jeho "mladšia sestra" Pernilla Allwin (kto by to inak povedal, že to dievča je v skutočnosti staršie). No a ten príbeh sa odvíja v niekoľkých veľmi rozmanitých fázach. Prvá fáza sa odohráva v prostredí mnohopočetnej zámožnej rodiny Ekdahlovcov, ktorá má blízko k divadlu, takže príznačný pre ňu je tak trochu bohémsky spôsob života, plný živelnosti a veselosti (celá plejáda výborne načrtnutých rôznorodých postavičiek). V ostrom kontraste je potom druhá fáza, v ktorej sa Fanny a Alexander ocitajú v neskutočne strohom a chladnom novom "domove", ktorý sa pre nich stáva skôr väzením. Vládne mu totiž tvrdou rukou ich nový otčim (démonický Jan Malmsjö), odpudivý svätuškár toho najhoršieho druhu, spoločne s ďalšími kreatúrami, ktoré sa vo "väzení" pohybujú, ako jeho matka, sestra a služobníctvo (pôsobivá mrcha Harriet Andersson). Po hravej bezstarostnosti tak nastupuje skľučujúca dráma s temným tajomstvom na pozadí (smrť predchádzajúcej ženy aj s deťmi), ktorá naberá čoraz desivejší charakter. Tretia fáza u židovského starožitníka Isaka Jacobiho (skvelý Erland Josephson) je potom znovu úplne odlišného charakteru. Isakove starožitníctvo je ako také veľké panoptikum s mysterióznou, občas až strašidelnou atmosférou, kde sa môže všeličo prihodiť (zjavenie božej tváre) a kde sa dá natrafiť na všelijaké záhadné bytosti (Ismael). Mimoriadne pôsobivé je potom prelínanie diania v starožitníctve a v dome otčima, aj s tým tragickým vyvrcholením. Bergman nezabudol priložiť ani jeho typické úvahy o Bohu, aj so svojským vysporiadaním sa s ním."Všetkoježijúce,všetkojeBoh.Nielentodobré,aleajkrutosti.Čomyslíš?" "AkexistujeBoh,jetoBohsračiekašťaniek,ktoréhobysomchcelnakopaťdoriti." "Myslím, že je to veľmi zaujímavá teória. Navyše úplne odôvodnená."

[DC] Najprv som videl film, potom som prečítal knihu, a teraz nakoniec túto rozšírenú verziu. Čo je najlepšie, neviem posúdiť. Zaujímavé je, že v knihe mali Fanny a Alexander ešte sestru Amandu (ktorá sa nedostala ani do päťhodinovej verzie). Trochu somgúglila údajne tomu tak bolo preto, že tú rolu Bergman písal pre svoju dcéru, ktorej sa ale nepodarilo uvolniť zo školy, tak radšej zmazal celú tú rolu. Asi aby nebola smutná.

Zážitky z některých Bergmanových filmů jsou neskutečné... jedinečnou atmosférou, propracovaným příběhem, silnými emocemi, jimiž jsou naplněny v osobitém filmařském provedení, tentokrát i s nebývale pestrobarevným vizuálem, jenž naplno odráží veškeré (někdy i protichodné) dojmy, nálady a zážitky v měšťanské severské rodině v minulosti. První hodina plynula jako kouzelně poetický, až komediálně odlehčený vánoční film, s příchodem tragického zvratu se mění nálada a začne prostor pro vyznění nejednoho příběhu uvnitř spletitého rodinného dramatu, v němž dominuje postava kluka Alexandra. Zejména scény, které rozehrávají konfrontaci vyrůstajícího kluka se svatým Otcem a tedy i vlastní či jinou nadpřirozenou fantazií, vírou, přísahy a otázky pravdy nebo lži, na mě ohromně zapůsobily.Fanny a Alexandrmě díky častému vyprávění z pohledu kluka dokázali vrátit do dětství a to až zvláštně zneklidňujícím způsobem, zároveň však s obohacující reflexí a nečekaně lahodivým vyústěním k závěru. S chýlící se závěrečnou oslavou je to na jindy depresivního Bergmana, i přes všechny peripetie, zvláště kouzelný film. I přes absenci těch nejslavnějších bergmanovských tváří jsou zde opět k vidění vynikající herecké výkony včetně těch dětských, k nezapomenutelným za mě patří pohledy Allana Edwalla během posmrtných „duchařských“ zjevení a vtipem hýřící živelnost Jarla Kulleho v postavě vášnivého rodinného svůdníka. Viděl jsem kratší, tříhodinovou verzi, ale vůbec bych se nebránil v budoucnu opakovanému setkání s tímto dílkem v plném televizním sestřihu, dá-li se sehnat.[90%]

Bergman je jeden z tých veľkých európskych režisérov, ktorých tvorba mi nikdy veľa nepovedala. Tu urobím výnimku potvrdzujúcu pravidlo. Tématicky jednoduchý, ale obšírne podaný ( aj keď som sa dostal iba k trojhodinovej minutáži ) a zrejme aj občas obskúrnejší, čo by som v tomto žánri nečakal. Takže Ingmar ma tentokrát mierne ,,dostal´´.