A co všechny ty ženy (1964)

„Základy hry na cello: roztiahnuť kolená!”•Aj majster tesár sa niekedy utne, a vskutku práve tento "nevydarený experiment," je toho následne i žiarivým príkladom, že nie úplne všetko sa Ingmarovi automaticky vydarilo, keďže daný nepodarok nemal žiadnu pätu a hlavu, iba niekoľko ženských predstaviteliek, ktoré sa naprosto zvláštnym spôsobom, štylizovali do podoby akýchsi nevraživých sliepok, bijúcich sa o jedného neporiadneho kohúta - inštrumentalistuFélixa, o ktorom prišiel do „Múzea voskových figurín Madame Tussaudovej,” životopisecCornelius, podať správu, a to konkrétne v neznesiteľne trápnom stvárneníJarlom Kulleom, čo ešte oveľa viac umocňoval i totálny pocit beznádeje nad oficiálne1.farebným titulom v podaníIngmara Bergmana, ktorý si mohol zvoliť aj celkom rozdielnu zápletku, než len zrovna príslušný zlepenec chaotických scén s miestami samotnou estetikou nemého filmu; jednu*napokon udeľujem iba za dynamicky podaný ohňostroj kdesi až za polovicou tohto mimoriadne plytkého diania, ktorý ma aspoň konečne dokázal prebrať zo strašnej letargie, inakšie to teda nebola vôbec žiadna sláva! •URČITE NIKOMU PRÍČETNÉMU NEODPORÚČAM, len na vlastné riziko prepadnutia sa na ozaj veľmi tenkom [rozumej: "filmovom"] ľade ← a z veľkej úcty k tomuto významnémuTvorcovineudelím odpadové hodnotenie.

"Naučilsomťazákladyhrynaviolončelo:roztiahnuťnohy."Na Bergmana neskutočne strelené dielo (miestami až groteskné), jedna z mála komédii, ktoré nakrútil. Hoci sa jedná o jeden z jeho slabších filmov, ak sa to dá o nejakom jeho filme takto povedať, určite svoje kvality má. Je plný symboliky, prítomné sú obvyklé režisérove témy ako náboženstvo, umenie, miesto umenia v spoločnosti. Vystupujú tu skoro všetky "Bergmanove ženy", všetko výborné herečky: Bibi Andersson, Harriet Andersson a Eva Dahlbeck (chýbajú už len Ingrid Thulin a Liv Ullmann, ktorá nastúpila až o 2 roky neskôr). Škoda len, že neboli trochu lepšie využité (najsilnejšie som to cítil pri Eve Dahlbeck). Filmu by sa dala vytknúť mierna rozháranosť, keď nápadité a vtipné časti striedajú menej záživné pasáže."Čo je genialita? Schopnosť primäť kritika, aby zmenil názor."

„Sedmou pečetí“ jsem byl uchvácen. A můj otec mi říkal: Bergmann je takový divný. Já jsem tomu v důsledku onoho uměleckého zážitku moc nevěřil. Přece když někdo natočí film jako je „Sedmá pečeť“, musí být naprosto výjimečný. Výjimečný on pro mě opravdu je, ale také dosti divný. Prostě jsou lidé, kteří chápou a vidí věci jinak než ostatní.

Tohle se Bergmanovi moc nepovedlo. To, že natočil komedii mě už nepřekvapuje, už jsem od něj jednu viděl (Ďáblovo oko) a nebyla špatná. Tady se pokusil o crazy komedii a nějak to nedopadlo. Je to sice šílené, ale bohužel to není vtipné, ani zábavné, naštěstí to není ani trapné, ale až na dvě nebo tři scény to je nevtipné. A taky to celkem nudí a na Bergmana je to i docela prázdné. Filmařsky to ale je, u Bergmana klasicky, dobré. Snaha byla a zlé to není, jenže jako komedie to vůbec neobstojí a o ničem jiném tohle nebylo. Bohužel. 2*

Bergman to skúsil s priamočiarejšou komédiou, ale výsledok je nezáživný. Snáď len vizuálna stránka stojí v tomto filme za pozornosť- je vidieť, že Bergman sa rýchlo alkimatizoval aj vo farebnom filme (aj keď čiernobiela mu možno pristane viacej). Nuž, ale o vtipnosti sa veľmi nedá hovoriť a tak sa pred divákom odohráva 80 minút nudných bizarností, ktoré snáď v sebe nesú nejaký hlbší zmysel, ale človeku sa ho zakrátko odnechce hľadať. Čakal som aspoň nejakú prehliadku atraktívnych žien (tých je vo filme dosť, viď obsadenie), ale ani na tento aspekt sa tu Bergman veľmi nezameriava... Myslím, že aj kvôli tomuto filmu Bergman od komédií nadobro upustil a venoval sa radšej tomu, v čom je dobrý. Status majstra psychologickej drámy mu už nikto nezoberie...