Bílý šejk (1952)

Felliniho pojatie života ako filmu v príjemnej komédii o tom ako to môže dopadnúť keď začnete žiť vymyslený život. Presnejšie keď skutočný život je ten vysnený. Tak trocha naivná čerstvá mladomanželka Wanda sa počas svadobnej cesty rozhodne si odskočiť na stretnutie s Bielym šejkom (postavou brakového románu), ktorého platonicky miluje. Štáb ju zoberie so sebou a to celé nabúra plány jej manžela Ivana, ktorý sa musí pred rodinou tváriť, že sa nič nedeje. Všetko samozrejme šťastne skončí. Bonus je stretnutie Ivana s Cabiriou a jej priateľkou, ktorá sa neskôr objaví v svojom vlastnom filme.

Režisérská sólová prvotinasamotnéhoFelliniho, jenž jehořkou komediío snové iluzipoválečné Itálie, která se tak stává jeho základním stavebním filmařským prvkem, který značným způsobem hraje významnou roli v jeho následujících filmech. Autorsky velmi tematické a stylistické prostředí - sny prostých obyčejných lidí, touhy, ironie a sentimentálnost klíčových okamžiků. Navíc jako prozíravý a provokativní pozorovatel dává celému konceptu určitý nádechtrefnéfrašky.

Koľko potrvá jednej žene uvedomiť si, že práve ten jej partner je „biely šejk“, že netreba hľadať niečo viac za pozlátkom? Práve o tom je tento film s výbornou pointou, ale strašne afektovaným prehrávaním. U Talianov možno bežná vec a na komédie snáď aj ideálne, ale na drámu to bolo miestami neznesiteľné. Inak veľmi dobrá hudba.

Mladomanželská cesta Ivana a Wandy do Ríma sa vyvinie trochu ináč, ako si mladomanžel predstavoval. Aj mladomanželka si svoj úlet predstavovala ináč, a rozohrá sa séria komických a trápnych situácií na pozadí filmárskej práce (alebo fotenia akéhosi komixu?) Biely šejk vyzerá ako taliansky Jánošík a už to samotné je vtipné. No nakoniec celému filmu chýbalo nejaké poriadne rozuzlenie a tak zostane ľahko zabudnuteľným kúskom. Zaujímavosťou je, že tu zafungoval stroj času a objavila sa postava Cabirie zneskoršiehoFelliniho filmu.

Bílého šejka jsemsledovala jakoby z nádheldu, jako bych se dívala z výšky na velkou mozaiku a občas se zadívala na jeden malý kamínek ve skládačce. Byť se dá námět označit za banální, jeho vyznění ani náhodou banálně nevyznívá. Troufám si říct, že jsou všechny velkjé role vymazleny do posledního detailu. Uvědomila jsem si, jak moc byl Fellini uhranutýfilmem a především jeho tvorbou. Celá část natáčení to podtrhuje. Roztomilá naivka Brunella Bovo je přímo ukázkově vystřižená, její prostoduchý manžílek Leopoldo Trieste je k sežrání komický, Alberto Sordi okázale neokázalý, mihne se Giulietta Masina v drobné roli Cabirie ...Obrazově čisté, zábavné.