Amarcord (1973)

Sláva! Po hrůzných zkušenostech s Felliniho filmy 60. let (včetněRomaz roku 1972), kde je člověk vystaven smrtícím dávkám uměleckého artu, konečně film, který je „obyčejný“.Amarcordsice nemá ucelený příběh - je to změť epizodických scének s trampotami pitoreskních postaviček jednoho města s víceméně humorným nádechem. Ale má hlavu a patu, dokáže zaujmout a jsou z toho příjemně strávené 2 hodiny hezké filmařiny.

"Odzajtraužžiadnaškola,žiadnevreckové!Môžezačaťpracovaťsomnou!“ "Aakomitozaplatíš?“ "Kladivomdotváre!“Jedinečné umelecké dielo oplývajúce tou pravou filmovou mágiou, zaradené v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Nejaký príbeh by tu divák hľadal márne, zato sa však môže kochať úchvatnými poetickými obrazmi jedného mestečka s jeho svojráznymi obyvateľmi, ktoré spolu tvoria podmanivú mozaiku. V priebehu štyroch ročných období (vrátane parádnej zimy, akú mestečko ešte nezažilo) spoznávame náramne pestrú vzorku zaujímavých figúrok, medzi ktorými je aj chlapec Titta predstavujúci režisérove alter ego s jeho otcom i mamou, čo sú inak dve skvelé postavy, žijúce v dokonalej búrlivej harmónii. Ďalej tam sú postavy všetkého možného druhu, ako je napríklad miestna bohyňa "Gradisca" ("Čokoľvek po čom túžiš") a okrem tých kultivovanejších (miestny nadšený amatérsky historik) medzi nimi nájdeme aj poriadne šibnutých, divokých ako stádo zveri, či prehnane vulgárnych. Fellini však nikoho z nich neodsudzuje, na všetkých sa díva s láskavým porozumením. Dokonale pritom vystihuje "národnú povahu" Talianov, s tou ich ukričanou temperamentnosťou, živelnosťou, navonok prehnanou sexualitou, ale aj súdržnosťou a neobvykle silným zmyslom pre rodinu. A keďže sa to odohráva v 30. rokoch, maestro sa nemohol vyhnúť ani téme fašizmu, ktorý tu trefne stvárnil ako nejaký šialený karneval. Pri menovaní predností tejto snímky určite nemôžem vynechať ani dokonale zapadajúcu hudbu Nina Rotu, ktorá dokáže priam zhmotniť nostalgiu za starými časmi."Ctíšotcasvojhoimatkusvoju?“ "Áno,aleonisinectiamňa.Bijúma.“ "Musíš ich zrejme rozčuľovať.Klameš?“ "Musím."

Hořkosladké komediální drama, snění Federica Felliniho mě vždy dostane. Dobový obraz Itálie 30. let minulého století má v sobě tolik krásy a lidského pochopení. Má oblíbená postava je Lištička a všechna ta mládež kolem. Scény rodinného oběda, nebo neděle se strýčkem, jsou nepřekonatelné. Myslím, že se cítím na 50 bodů v ohodnocení.

Tvorbe p.Fellinihosom prirodzene nedokázal nikdy prísť úplne na chuť, ale napriek tomu v nej dokážem vždy pozorovať, ako veľmi oplýva hodne jedinečným rukopisom, výraznou dávkou špecifickej umeleckosti a jednoducho šmrncom, ktorý pôsobí už od svojej audiovizuálnej podstaty moc lahodne. Treba na to však jednoznačne mať správny čas a vhodnú náladu, lebo inak hrozí ľahko ušlý efekt, a ja mám tušenie, že práve ten som postrádal pri každom jeho slávnom diele.Lynchatiež moc nemusím, ale v jeho projektoch mi aspoň nechýbala duša, a tú vedel mať artovo sýtejšiu aj takýJodorowsky.

Na mnoha groteskních figurkách postavený film, při většinové absenci navazujícího příběhu (občas mi to lehce evokovalo takové italskéPelíšky(i ta historie tam je), i když vlastně úplně jinak - ale histerický otec tam taky je...).Felliniservíruje o něco méně extravagantní a hlavně úplně jinéChudáčky(o 50 let dříve), o čemž je strašně těžké něco napsat, protože kromě fajn atmosféry (a herců a obecné technické stránky) to nic moc k hodnocení nemá...