Zkouška orchestru (1978)

Snímek lze chápat jako alegorii na revoluční rok 1968 a následná 70. léta, která se v Itálii vyznačovala politickým násilím, terorismem a destabilizací společnosti. Orchestr zde reprezentuje společnost. Hudebníci se bouří proti zlému dirigentovi, ale jejich protest nepovede k ničemu smysluplnému a vše se nakonec vrací do starých kolejí. Jelikož světu vládne chaos a revolucionáři nemají smysluplnou vizi, nakonec se vrací direktivní autorita v podobě protivného dirigenta. Snímek se vymyká ostatní Felliniho tvorbě například tím, že má poměrně skromnou délku, která činí svižných 70 minut. Kamera po celou dobu neopustí prostor zkoušky a divák není svědkem jediné vize, snu či vzpomínky, která by příběh rozmělnila. Tempo filmu je na začátku dost pomalé a je zde kladen důraz na mluvené slovo. Naštěstí dialogy ani monology nenudí, nešustí papírem a navíc mají v sobě správnou dávku ironie. Ze všeho nejblíže má film k podobenství či alegorii, která s nadhledem zobrazuje absurdnost celé společnosti a skepsi vůči ideologiím. Právě díky tomuto věčnému tématu si myslím, že film má co říct i dnešnímu divákovi.

Vo filme Skúška orchestra sa postupne predstavia takmer všetci hráči orchestra, dirigent, a dokonca aj odborársky predák, či orchestrálny zriadenec. Ten najdôležitejší - autor - nepovie do kamery nič. On - Fellini - sa predsa vyjadril filmom. A čo mi povedal? Človek sa na úsvite svojich dejín odpojil zo zovrenia svojich zvieracich predkov tým, že vytvoril nástroj - artefakt. Tým začal písať históriu svojho nového druhu. Svoje nástroje sa vždy snažil vytvárať dokonalé, tak že sa sám začal vnímať ako boha stvoriteľa. Medzi človekom vytvorené dokonalé nástroje patria aj hudobné nástroje a hudba samotná. Sú dokonalé, ako je aj tá hudba dokonalá. Ľudské výtvory, ako tie hudobné nástroje - však neožili, sú úplne závislé od človeka, od jeho rúk. Človek však zostal nedokonalý, biologicky zostal zvieraťom. A tak je naša kultúra vyzobrazená dokonalým božským nástrojom v rukách - labách - zvieraťa. A to sa napokon môže skončiť iba deštrukciou, tak ako to už v 70. rokoch minulého storočia predpovedal vedec Carl Sagan, ten ale nehovoril o hudbe a umení, ale o vede a technológiách. Fellini približne v tom istom čase to isté vyjadril filmom Skúška orchestra. A zdá sa, že ani demokracia ani diktatúra tomu nie sú schopné zabrániť. Možno že raz ožijú aj výtvory človeka - AI napríklad - vtedy nastane čas, keď si ľudské výtvory budú môcť povedať - Človek je mŕtvy. Dovtedy však máme ešte dosť času, aby sme si urobil radosť, trebárs aj pozeraním Fellinoho filmov.

Asi by som si skoršie radšej vypočul ♫Electric Light Orchestra ♫, než teda zrovna týchto mimoriadne anarchistických, deštruktívnych a bláznivých muzikantov z FellinihoSkúšky orchestra, čím ma režisér mimochodom čoraz viac utvrdzuje práve iba v tom, že najlepšie obdobie z jeho tvorivej strany, pochádza ešte z rannej fázy jeho tvorby, a to konkrétne od vzniku naprosto prelomového titulu v podobeDarmošľapovaž po i samotnú premiéru8½, pričom hneď nasledujúci titulGiulietta degli spiriti, je určite stále v rámci normy, no za to tie nasledujúce sú z môjho hľadiska dosť diskutabilnými, zväčša priemernými príspevkami, ktoré sa vôbec nehodia k predchádzajúcim kvalitám tohto slávnehoRežiséra, a tak snáď jestvuje len jedna možná odpoveď, týkajúca sa najmä akejsi „totálnej vyčerpanosti scenárov, tesne visiacich nad režisérovými dielami”, nakoľko už z nich ani zďaleka nemám takú číru radosť, ako tomu bolo predtým. • Síce si ich vždy rád ("premiérovo") pozriem, ale pocity nad nimi sú väčšinou rozpačité, a veď počítajte odteraz so mnou: Medzi rokmi 1972-1987, nakrútil Federico až 8 počinov, z ktorých som iba jednému udelil 80%, a zase inému sotva 40%!, a všetkým ostatným zhodne po šesťdesiat percent, čo vskutku nie je bohvieakou vizitkou, však? • Teraz sa avšak vrátim až takmer na samý začiatok, a to na rannú fázu felliniovských, jednoznačne najlepších vízií: Počas 12 rokov, t.j. od roku 1953 až po rok 1965, vytvoril 7 snímkov, z ktorých som ani jednému neudelil „priemernú známku”, pritom až trom z nich som udelil maximálne hodnotenie, a tak to ostatné si dokážete kľudne i sami domyslieť, to v podstate už hovorí samo za seba. • Na záver sa predsa len opýtam:„Reč je o unikátnom autorovi naprieč celou históriou kinematografie,ktorý si ale naďalej neudržal tak extrémne vysokú úroveň, ako tomu bolo predovšetkým zo začiatku, keď vedľa už zabehnutej scenáristiky,začal rovnako i sám režírovať svoje vlastné scenáre, kedy vytváral jedno lepšie dielo, než to druhé, až sa tým pádom úplne vyčerpal, a tým stratil potenciál pokračovať v tom, čím sa ihneď na úvod zviditeľnil.”•FEDERICAi napriek určitým výhradám, neustále uznávam, no mám taký zvláštny pocit, že je tak trošičku máličko nadhodnoteným? Vďakaprvým piatim titulom, ktoré si obzvlášť cením, ho stále považujem zajedného z najlepších režisérov všetkých čias, a to hneď v tesnej blízkostiKUROSAWU&BERGMANA.

Bláznivo pojaté podobenstvo vo forme symfonického orchestra predstavujúceho celú spoločnosť. Zaujímavý nápad a pre mňa i veľmi atraktívna téma (samotné prostredie symfonického orchestra), len sa to dosť často zvrháva do polôh, ktoré mi veľmi nesedia. Škoda, že namiesto tej nekonečnej kanonády slov tam nie je viac hudby. Hudobné pasáže sú totiž výborné, najmä tá záverečná.

,,Violoncello je nejbližší lidskému hlasu... Klavír vypadá vznešeně, jako král na trůnu, ale nehýbá se."Je tenhle Felliniho film vskutku jen o zkoušce orchestru, orchestru plném individualit, plném hráčů, kteří jsou přesvědčeni o vlastní výjimečnosti, resp. o výjimečnosti nástrojů, na který hrají? No asi těžko, jenže zvláště ke konci filmu, když se zkušebna orchestru změní v jakési "doupě skvoterů", které dostane zásah demoliční koulí, jsem si musel klást otázku, co chtěl vlastně "básník" (Fellini) touhle alegorií říct. Má to být celé o tom, že hranice mezi svobodou a anarchií může být někdy proklatě tenká a hlavně nebezpečná? Chce se tím říct, že bez silného vůdce (dirigenta) nemůže společnosti dlouhodobě fungovat? No, na některé myšlenkové pochody Felliniho bych asi potřeboval výkladový slovník... :D Ale jinak vcelku zajímavá podívaná, s tím, že pokud hráči orchestru zrovna nekonverzují, ale taky hrají, tak i pěkný poslech.