Mamma Roma (1962)

Príbeh ženy, ktorá má v živote jednoducho smolu. Možno kvôli jej povahe, možno kvôli dobe. Snaží sa živiť poctivo, kvôli svojmu synovi, ktorého miluje nadovšetko. Mamičkin maznáčik však nie je žiadne zlatko. V Ríme sa dostáva do zlej spoločnosti zlodejíčkov a povaľačov. Žiaľ zub času odhryzol tomuto filmu kus pôvodného kúzla a stáva sa tak skôr obrazom doby ako príbehom života.

Talianska herečkaAnna Magnaniová, bola snáď až natoľkotalentovanou,energickou,temperamentnouaohnivoukrásavicou, že by kľudne ukočírovala nielen zrovna tento, konkrétne 2. v poradí, Pasoliniho, režisérsky počin, ale i úplne hocaký iný, ktorý by jej v podstate ponúkol možnosť sa plne realizovať, i keď zase nemožno tiež povedať, že by to tak tentoraz vMamme Romevôbec nebolo, skrátka, prenesené vo význame;„ísť iba na pol plynu”, tak práve na tom sa akosi nezakladala hlavná myšlienka tohto dramatického titulu. • Samozrejme, že táto ústredná protagonistka si znovu kradla každú jednu scénu, v ktorej sa zakaždým objavila, skôr som to práve teraz myslel presne tak, že sa o jednotlivé scény, vskutku pekne (po)delila i so svojim dospelým, podareným, filmovým synátoromEttoreoms dosť nevybúrenými hormónmi v podaníEttorea Garofoloa, pre ktorého sa jednalo nielen o priam oslnivý debut na poli hraného, celovečerného filmu, no zároveň sa vďaka tomu vytváral i spoľahlivý konsenzus medzi ústrednými dvomi postavami, tým pomerne veľmi často dochádzalo i ku mimoriadne zaujímavým, spoločným scénam, alebo povedzme, že taký predstaviteľEttorea, si dokázal koľkokrát poradiť aj bez svojej „filmovej matky”, keď sa len pofľakoval s kamarátmi. • Jedná sa otitul, ktorý asi naviac dokáže oceniť najmä trochu „náročnejší divák”, ku ktorým sa mimochodom zaraďujem.PS:DruháPasolinihosnímka po sebe za plný počet*.PS 2:Tomuto chlapíkovi ešte určite ponúknem šancu...

Niekomu sa zahryzne až do duše, iný si vychutnáva Vivaldiho tóny a niekoho ten taliansky neorealizmus proste nudí. Film je pre mňa dobrý hlavne v tom, že potvrdzuje hereckú veľkosť Anny Magnani. Tú prirodzenosť, na ktorej tak bazírovala. Emocionálne ma ale film nepresvedčil. A to bolo myslím jeho zámerom.

[2,5*]     Smutný príbeh o skrachovaných existenciách, v načisto priemernom spracovaní. Zo šedého priemeru vyčnieva jedine kvalitný herecký výkon Anny Magnani, lenže ten jej smiech bol tak odporný, že som si to jej herectvo veľmi neužil. Takmer všetci ostatní herci boli strojení, postavy si vôbec moje sympatie nezískali, takže ich osud ma nechal ľahostajným. Verím, že v čase vzniku mohlo byť toto neorealistické dielo pôsobivé, lenže po takmer 60 rokoch už z tej pôsobivosti zostalo strašne málo a dnešnému divákovi už film nemá veľmi čo ponúknuť.

Nemôžem si pomôcť, ale filmy z obdobia talianskeho neorealizmu ma buď nudia alebo rozčuľujú. A pritom si pamätám, že v mladosti som bol nimi takmer nadšený. Pravda v tej dobe boli jedinými filmami, ktoré k nám usilovní cenzori pustili. Osobitne neznášam filmy trojpéčkového úchyla a to je čo povedať, pretože som ešte nevidel jeho vrcholné dielo Saló. Takže Pasolini v mojom ponímaní už patrí iba do filmovej histórie, pretože súčasný divák aj v tomto filme okrem hereckého prejavu Anny Magnani ťažko nájde niečo, čo by ho mohlo zaujať.