Teoréma (1968)

Navzdory svému provokativnímu tématu je Teoréma tichá a úsporná, co se dialogů týče. To vytváří kontemplativní atmosféru. Pro Pasoliniho se jedná o určitý posun od realismu směrem k symbolismu a experimentálnější formě. Další změnou je, že zatímco rané Pasoliniho filmy (Accatone, Mamma Roma, Tvaroh) nabízejí pohled do sociálně vyloučených skupin, tak v Teorémě (a posléze ve Vepřinci) se jedná o filmy zaměřené na samotnou buržoazii. Další změnou je, že se Pasolini tentokrát rozhodl pracovat spíše s profesionálními herci. V době uvedení snímek výrazně pobouřil jednak konzervativní pravici díky četným sexuálním scénám, tak také levici pro náboženské odkazování. 
Vzhledem k časovým okolnostem, ve kterých byla Teoréma natočena a uvedena do kin (rok 1968), je celkem pochopitelné film vnímat právě v kontextu těchto dobových studentských bouří a kulturní revoluce. Paslini se zde věnuje tématu rozbítí tradičních hodnot patriarchální rodiny a klade si otázku, co nastane, když tyto tradiční systémy přestávají platit.

Tak, čo s týmto tvrdým orieškom? Posolstvo filmu sa koniec-koncov dešifrovať dá, konkrétne ako posolstvo duchovné. Po návšteve tajomného a sčítaného štramáka v rodine sa začnú diať veci. Každý z jej členov zo svojho vnútra dokáže vyloviť niečo, čo tam síce vždy bolo, ale bolo to hlboko potlačené. Najzaujímavejší je v tomto prípade príbeh slúžky, ktorá sa vracia na spustnutý statok, ktorý vyzerá ako vystrihnutý z filmuStrom na dreváky. Čo mne osobne ale prekáža, je Pasoliniho úprimné presvedčenie, že láska = sex, ktoré vzápätí aj vnucuje divákovi, či už v heterosexuálnej, alebo v homosexuálnej podobe. To sa ešte dalo pochopiť pri filmochDekameronaCanterburské poviedky, pretože to plne zodpovedalo telesnej zhýralosti doby aj predlohám stredovekých autorov. Ale redukovať všetko na libido a nechať postavy na seba doslova skákať aj v 20. storočí, navyše v intelektuálnom prostredí, to je teda úplne mimo misu. Atmosféra aj herci sú presvedčiví, parádne interiéry 60. rokov dizajnérsky potešia. O hudbe ani nehovorím, však MozartovoRequiempreniká do hĺbky duše za každých okolností.

...Raz to predsa už muselo ["konečne"] snáď prísť, že naprosto renomovanýautor["P3"] bude tentoraz mať trochu slabšiu chvíľku, čo je mimochodom práve prípad jehoautorskéhoprojektu:Teorémy; ktorá nás chcela zrejme i o niečom veľmi zaujímavom poúčať, na čo si vskutku vybral veľmi zaujímavo prevedené, medzinárodné, teda zväčša skoršie len talianske osadenstvo, a pôvodne na to ale vôbec nevyzeral. • Ústredným bodom tohto metafyzickým spôsobom poňatého titulu, bol akýsi výrazný protagonista, resp.návštevník, a to konkrétne v priamom podaní britským hercom:Terence Stampom, ktorého maximálne uhrančivý pohľad a zjav, opantal všetky ostatné postavy v jeho tesnej blízkosti, medzi ktorými by sa rozhodne našli i takí:Massimo Girotti, a to ani nehovoriac o zvodnej "manganke", ktorí zrovna stelesnili manželský pár:LuciuaPaoloa, alebo povedzme v titule sa taktiež objavila nielen francúzska herečka:Anne Wiazemsky, ale zároveň aj talianska predstaviteľka v podaníLaury Bettiovej, známej napríklad z titulov, akými sú:La dolce vita[debut], či dokonca aj zUn papillon sur l'épaulea mnohých ďalších; ktorá podľa mňa podala najlepší herecký prejav z celého obsadenia! •ZAČIATOK SPOILERU:Akonáhle sa ale tento NÁVŠTEVNÍK postupom času napokon celkom vzdialil od našich postáv, tak som sa skrátka v tomto dianí začal akosi pomaličky strácať, ale aspoňže sa dostavila aj vytúžená katarzia, ktorá mala zásadný vplyv na medzitým spomínané charaktery?KONIEC SPOILERU.• I napriek určitej kritickosti z mojej strany, sa napokon jednalo i o ďalší pozoruhodný počin:P. P. Pasoliniho, ktorý si doposiaľ stále udržiava[l] mimoriadne vysokú, umeleckú úroveň, čo z čochvíľa prichádzajúcich počinov už nemusí vonkoncom platiť, pretože sa tým pádom môže i kľudne pokaziť, ako aj hocikto z nás...?

Nechápem, ako tu vcelku inteligentní ľudia dokážu písať, že ide o film ťažko uchopiteľný. Nie, tá analógia sa ani nesnaží byť skrytá, naopak je evidentná, priznaná a návodná. Prezradená je už v úvodnej scéne, a potom opakovane pri robotníckych deťoch s chlebom, otec rodiny sa pri rozlúčke zmieňuje ako bol zmenený jeho pohľad na vlastníctvo, na konci sa tam objaví aj kosák a kladivo. Filmársky roztomilé a zábavné, Pasoliniho imaginácia bola nezmerná. Obrovitý talent. Premárnený na červené hovno. Ďakujem.

Nadějná předtitulková fraška na téma „bude-li každý z nás buržoa“, únavný hodinový prolog o tom, kterak nadsameček ex machina celou továrníkovic rodinu obskákal (tu hodinu jsem si připadal jako ve spárech neodbytného ožraly, který do člověka urputně hustí pořád dokola tutéž košilatou historku), a místy téměř geniální půlhodina o tom, co z toho vzešlo. Moje třetí setkání s Pasolinim a pomalu ve mně začíná uzrávat obrázek talentovaného fracka, který člověku sice nabídne magické či pronikavě kousavé momenty, ale utápí je ve spoustě nabubřelé, ostentativně „umělecké“ hlušiny (ty polopatické pouštní záběry a Tolstoj, uf uf), aniž by se obtěžoval aspoň s elementárním řemeslem (jen těch odfláknutých střihů co tam je). Třetí hvězdička převážně za epizodu s tvůrčím probuzením zrzavého výtvarníka a za těch pár skoro psychedelických pasáží s vydatnou dopomocí p. Morriconeho.