Hezká holka jako já (1972)

"Atakmazneuctil,sviňajedna." "Bolasistálepanna,keďsihospoznala?" "Takpolnapol..."Odľahčená komédia s kriminálnou zápletkou, ktorá dokáže pobaviť aj dnes, po 50 rokoch (humorom i príbehom). Ústredná dvojica, suchopárny mladý profesor sociológie Stanislas (André Dussollier) a prelietavá kriminálnička Camille (Bernadette Lafont), ma síce až tak nebrala, zato ma ale veľmi bavili niektoré vedľajšie postavy, predovšetkým muzikant Sam Golden (skvelý Guy Marchand) so slabosťou pre formule a naivný dezinsektor Arthur (Charles Denner)."Ak bude oslobodená, bude potrebovať živý kontakt s realitou.“ „Som pripravený ju kedykoľvek pretiahnuť. To je kontakt!"

Musím následne trochu viacej skonštatovať, že z rovnej  dvadsiatky filmov, ktoré som videl od tohto významného francúzskeho režiséra, sú práve tieto dva, a to spoločne soŽenou od susedov,tými úplne najzbytočnejšími a vôbec tými najchaotickejšími počinmi, aké počas svojej, inak mimoriadne úspešnej kariéry, nakrútil, čo má vskutku veľmi mrzí, že som musel nakoniec udeliť až takto strašne nízke hodnotenia... V druhom prípade za to konkrétne môže zrejme nielen tá, naprosto 'nevyspytateľná' protagonistka Camille Blissová, od ktorej môžu čakať postavy naozaj čokoľvek, a to ani nehovoriac o nás divákoch, ktorí sa tomu iba po celý čas hlúpo prizeráme, no v podstate sme rovnako bezbrannými, ako i jej potencionálne naivné obete, ktoré ešte ani poriadne nevedia, s kým majú vlastne čo dočinenia, ale aj ostatné faktory, medzi ktoré by som predovšetkým zaradil i povedzme dosť roztržitú réžiu... Je síce nesmierne príťažlivá, no jej extravagantné správanie, je  oveľa "zaujímavejšie", ako jej celková figúra, s ktorou si mimochodom každého chlapa omotá okolo prsta... Výnimkou asi nebude ani sympatický sociológ, s ktorým vo väznici vedie intenzívne rozhovory. Scenár nás udrží v šachu, snáď až po záverečné titulky, kedy si konečne vydýchneme, že to už máme za sebou? My, diváci, jednoznačne, ale či aj kľúčová postava vo filme, tak to je diskutabilné.

Úchvatná Bernadette Lafont - vůbec jsem se Stanislasovi nedivil, že i on nakonec Camille podlehl - o to více mnou otřáslo, jak to s ním nakonec dopadlo. Inu, jak se říká, kdo chce kam... Nádherná komedie, která se Truffautovi fakt povedla, nasmál jsem se u toho hodně, byť mě ten trpký závěr přiměl k mnoha úvahám o tomto typu žen, kterým je lepší se vyhnout (kníže Sternenhoch by mohl vyprávět).

Špatný film, spolu se Sirénou z Mississippi a s Příběhem Adély H. patří do mé svaté trojice Truffautových postradatelných filmů.
Je možné, že nerozumím filmu. Humor nám zmizel do podprsenky osudové ženy, režisér se zamiloval do asociální zlodějky, přičemž vše je v tomto filmu očekávatelné !
Pro mě- vyložená ztráta času. Ještěže Truffaut natočil Rodinný krb, Ukradené polibky, Muž, který měl rád ženy, Ženu od vedle, Hebkou kůži.... Při sledování tohoto filmu zapomeňte na tyto filmy, Truffaut se na nás dívá z velká dálky. Z všedního příběhu zlodějky se dá vše zapomenout, mužům se vybaví výstřih Bernardette Lafont a co utkví v hlavě ženám z tohoto snímku ?

,,Väzenie je zvláštne. Rozdeľuje ľudí na tých, ktorí ho okusili, a tých, ktorí ho poriadne nepoznajú."Zatiaľ všetky filmy Françoisa Truffauta boli pre mňa veľmi príjemným "žánrovým" prekvapením zo staršej európskej kinematografie. Rovnako aj táto v našich končinách nie veľmi známa čierna komédia o väzenkyni Camille, žene, ktorá nepriamo spôsobila smrť hneď niekoľkým svojim osudovým mužom a ktorej príbeh sa odvíja pomerne originálnym spôsobom "na preskáčku" so súčasnosťou a čriepkami z minulostí. Tie vyťahuje pri rozhovore pre mladého spisovateľa-sociológa Stanislasa Previna a divák ich postupne vída v retrospektívnych scénach, zatiaľ čo popri tom aj pre S. Previna sa aktívne stretnutia s Camille stávajú osudovými v oveľa väčšej miere, než sa na prvý pohľad môže zdať. V momente po hudobnom vystúpení na slobodu prepustenej Camille ma tento pozoruhodný film trochu sklamal (zdanlivo) až príliš "americky" pôsobiacim happy endom, aby o chvíľu na to priniesol počas zostávajúcich 10 minút ďalšie nečakané a pomerne trpké zauzlenie. Samotný príbeh z Truffautovho filmu síce pôsobí napriek vážnej téme skôr zábavne, než silne, ale hlavne vďaka záverečnému zvratu obsahuje v sebe aj spoločensko-kritický podton k zamysleniu.(80%) (52 rokov filmu za 52 týždňov)