Hebká kůže (1964)

Někdy před dvaceti lety jsem v Levných knihách pořídil sbírku DVD se snad kompletním Truffautem. Měl jsem pocit, že jsem je viděl všechny, ale když jsem se díval na Hebkou kůži, tak jsem si to nepamatoval. Mám takovou letitou výzvu, dokoukat jeho, Hitchocka, Woodyho a možná Kurosawu. Třeba se mi to povede. Hebká kůže? Jenom ve Francii a ve filmu od Truffauta se může stát, že postarší chlap sbalí mladou holku na kecy o Balzacovi. Vím, kdo je Balzac, ale četl jsem něco od něj? Určitě ne. Nikdy se to asi nestane, čtu jiné knihy. Ten film je příjemný, příjemný ale hlavně v tom, jak ta hlavní postava neví, jak neví co chce, jak neví, jak v tom manévrovat a nakonec ho to doběhne.

Truffautmimoriadne dobre spojil skutočnú tragickú udalosť s udalosťami vlastného života ako sukničkára - sám len dva roky predtým dotiahol do filmu mladučkú18-ročnúMarie-France Pisiera akotridsiatniksi ju nielenže vzal za milenku, ale dokonca skoronechal svoju tehotnú manželku. Truffaut dobre vedel, čo je to pobláznenie, ale uvedomoval si aj riziká – keď ženu odkopneš, ono to môže mať veľmi vážnenásledky. Film je tak metaforou k nemu samému, možno aj s jeho vlastnými obavami, ako je to žiť ako nenapraviteľný neverník stále na hrane rizika. V Cannes ho kedysi a totovypískalia dnes sa to berie ako jeden z jeho ďalších skvostov. Má prečo. Odrádza len čiernobiele prevedenie.

Film plný doteků a odvracení se od doteků: moje je jen to, na co si mohu sáhnout. Na druhé straně je to jen šablona, která je vypracovaná pro jednu z různých variant nevěry, které stejně začínají a stejně končí. Takové věci umí řešit jen borci typu Boba Marleyho nebo Micka Jaggera. Pierre Lachenay tento formát rozhodně nemá, proto je také tím, kdo padne první. Režisér je sice profík první třídy, přesto je hodnocení na čsfd překvapivě vysoké.

[3,5*]"I've learned that men's unhappiness arises from the inability to stay quietly in their own room."Dráma o jednom zničujúcom milostnom vzťahu. Spočiatku mierne šteklivé napätie pri ochutnávaní zakázaného ovocia sa postupne mení na napätie silne znervózňujúce, keď milencom každú chvíľu hrozí odhalenie. Obaja Jean Desailly i Françoise Dorléac sú v hlavných rolách výborní a typovo veľmi dobre zvolení. Výborná je i hudba Georgesa Deleruea. Inak je zaujímavé, ako mi tu Françoise Dorléac pripadá veľmi pôvabná, kdežto vo filmeSlečinky z Rochefortu (1967)miestami až škaredá. Možno to bude tým, že tam bola postavená vedľa Catherine Deneuve.

Jednoznačne mi sadla pôvabná a naprosto oslnivá kráska Françoise Dorléacová, a zase mi akosi nesadol Jean Desailly, keď si popritom všetkom myslím, že sa François Truffaut, tentokrát akosi i mierne prepočítal, pretože na jednej strane celkom obstojne vytvára vzťahovú drámu, a do toho súčasne primiešava i „dvojitý život” protagonistu, ktorý sa vskutku zahráva s ohňom, a ani si to bohvieako neuvedomuje, no zasa to brzdí „dosť” okatým príbehom, ktorý sa ukončí takým nemastným-neslaným spôsobom, po ktorom má divák zmiešané, až by som normálne povedal, že podivuhodné pocity, či sa na to nemohlo ísť trochu inak...? Skrátka, režisér je väčšinou „zahľadený” len do postavy letušky Nicole, až pomaly zabúda na všetko ostatné, že manželia Lachenayovci, predovšetkým Pierre, sú v jej neustálom tieni, čo sa mimochodom ani vonkoncom nečudujem, keďže každý jeden záber je priam dokonalou pastvou pre oči, v tomto prípade kameraman Raoul Coutard, si na svojej kompozícii obrazu dáva opäť mimoriadne záležať, ale keď sa nad tým hlbšie zamyslím, tak je to dobré i zlé zároveň, a to z takého prostého hľadiska, že sa síce môžem snáď "donekonečna" kochať nespútanou krásou tejto herečky, no scenár jej bohužiaľ nedáva príliš veľký priestor na to, aby mohla viac vyniknúť v celkovom vývoji svojej postavy, a preto to považujem za ozaj premárnenú príležitosť, vďaka ktorej som sa nakoniec uchýlil len k priemernému, možno málo nadpriemernému hodnoteniu, kde film spočiatku vyzeral na to, že má oveľa vyššie ambície...