Dvě Angličanky a kontinent (1971)

Truffaut točil hlavně filmy ze své současnosti, tím spíš v jeho díle vyniká ojedinělý výlet na začátek 20. století. Vztahové drama o trojici lidí, kteří se milují, až si svou láskou ubližují, stojí na výborně adaptované předloze a hereckých výkonech všech třech hlavních představitelů. Nově restaurovaný obraz byl jen třešinkou na dortu.

Jeden z mála Truffautových filmů, který mě příliš nezaujal. Předlohou byl nejspíše nějaký tuctový dívčí román a autor se bůhvíproč snaží jej adaptovat co nejvěrněji. A i přes to, že používá svou typickou zkratkovitou střihovou skladbu, je pro mě více než dvouhodinová stopáž až neúnosné dlouhá. Spíše ne.

Diskutovali ste už niekedy počas svojho života ohľadom „polygamie”, poprípade ste o nej už začuli vo voľaktorej z televízií, alebo čítali o tom niekde v novinách, či povedzme v knihách? Skúste o tom následne trochu viacej porozmýšľať, či vám to náhodou niečo práve nehovorí, a keď ani nie, tak kľudne čítajte smelo ďalej : Opakom polygamie je „monogamia”, ktorej by sme snáď všetci chceli byť neoddeliteľnou súčasťou, pričom v tomto prípade sa toho vôbec nedočkáme, nakoľko tu väčšinou prekvitala sama „polygýnia”, ktorá je v podstate priamou podmnožinou mnohoženstva. Skrátka, zhrnúť by sa to dalo aj takýmto, priam vycibreným spôsobom: „Protagonista síce nemal uzatvorených viacero manželských zväzkov, za to ale mal viac ženských partneriek”. No, súčasne tiež podotýkam i to, že aj jedna z protagonistiek je na tom podobne, čiže pre zmenu sa na ňu vzťahoval pojem „polyandria”, čo sa dá zhruba vysvetliť asi tak, že mala vzťahy s viacerými mužskými partnermi, a teraz aby sa v tom potenciálny divák nielenže poriadne nestratil, ale trebárs aby ho to zároveň i neodradilo od sledovania tohto počinu, čo mu to ten progresívny a mimoriadne talentovaný režisér, počas vyše dvoch hodín, priamo na podnos naservíroval, ktorý sa mimochodom volá François Truffaut. Nie, nemusíte sa báť, a ani taktiež vám nehrozí žiadna ujma na zdraví, i keď určite mám rozporuplné pocity nielen z jeho správania... Samozrejme, že nesmel chýbať ani režisérov dvorný herec Jean-Pierre Léaud, ktorý sa úplne neodprostil od svojej ikonickej postavyAntoina Doinela, aby ho dokonca ešte i prekonal v tom, ako si nadštandardne vybrúsil svoj „libertínsky charakter”, ktorého tvary sú miestami až neuveriteľné, ale zrejme tieto metódy boli na začiatku 20. storočia, stále v móde, kedy sa zrovna odohráva tento popretkávaný príbeh plný emócií. Áno, a módou sa to v tomto retro snímku len tak ligoce, totiž tie dobové kostýmy a autentická výprava, čoraz intenzívnejšie pridávali na pozoruhodnej atmosfére, ktorá si ma celkovo získala. Tie dve anglické dievčatá v titule tejto truffautovskej drámy, reprezentujú sestryAnnaMuriel Brownové, bývajúce vo Walese, zatiaľ čo pokračujúci kontinent je zase - prezývaný francúzsky dandy, menomClaude Roc. O pár riadkov vyššie som už vlastne naznačil, že sa to tu len tak hemžilo samými citovými vzťahmi, pritom nebudem bližšie špecifikovať to, kto mal najväčší záujem na tom, dať toho muža a tú ženu - na úvod dohromady, bola to totiž jedna zo sestier, a to je hlavným spúšťačom nasledujúcich udalostí, ktoré ma nešetrili, keďže každou ďalšou scénou, sa prehlbovalo toto dianie na plátne, a to inak vyzeralo tak, ako by ho namaľoval nejaký šikovný maliar, t.j. Nestor Almendros, ktorý pomerne často vytváral fascinujúcu kompozíciu obrazu, čo je po spojení samotného scenára, réžie a obsadenia, a predchádzajúcich, spomenutých vlastností, absolútne atypickým zážitkom pre diváka, ktorý sa bude teteliť blahom!

"How can I choose between virtue and vice? I only  know virtue!"Poeticky ladená dráma z prostredia strednej triedy, striedavo sa odohrávajúca v Anglicku a vo Francúzsku, pričom dochádza k zaujímavej konfrontácii francúzskych a anglických postáv. Strojenosť a mravné zásady tejto spoločnosti sú v kontraste so silným erotickým nábojom filmu, ktorý je daný odvážnymi sexuálnymi postojmi hlavných hrdinov - mladého Francúza Claudea (Jean-Pierre Léaud) a dvoch pôvabných anglických sestier Ann (Kika Markham) a Muriel (Stacey Tendeter). Príbeh ľúbostného trojuholníku (ktorý sa občas zmení aj na viacuholník) je rozprávaný podmanivo poetickým spôsobom, pre Truffauta typickým a mne veľmi blízkym, ktorému pridáva na pôvabe sladkobôľna hudba výborného Georgesa Deleruea. Veľmi zaujímavo sú vykreslené jednotlivé postavy a vzťahy medzi nimi, a to predovšetkým ženské postavy, ktoré tu sú hlavnými hýbateľkami deja."I'm too happy. I should love others, I'll let you do the same. Love me while you can."

O kolik skvělých filmů bychom my, kteří jsme nežili a nežijeme v Praze, ale na jižní Moravě, byli přišli, nebýt možnosti sledovat v 60., 70. a 80. letech pořady rakouské televize ORF 1 a ORF 2! (já "teprve" od roku 1971). Tenhle byl jedním z nich. A nutno dodat, že doba, kdy jsem film viděl, byla pro jeho vnímání v kontextu doby, kdy byl natočen, hodně důležitá, protože dnes by už zdaleka tak neupoutal...