Natálie (1957)

Celý čas ma vyrušovali rozprávkové kulisy a rovnako neuveriteľná dejová situácia. Biele noci ma prekvapili nečakanou dávkou sentimentu a gýčovej štylizácie. Natália v podaní Marie Schell navyše evokuje závažnú mentálnu poruchu, nie filmom implikovanú naivitu alebo detisnkú oddanosť. Zatiaľ najslabší videný Viscontiho film (2.5)

Tento, mimoriadnym spôsobom sympatický, romanticko-dramatický titul, sa vskutku sprvoti odohrával najmä v akýchsi dvoch »časových rovinách«, a to teda konkrétne asi nejako takto: 1). V prvej rovine vystupovala ["záhadná"] postava v podaní Jeana Maraisa. 2). A zase v druhej rovine pre zmenu už tentoraz zrovna naprosto dominovala skôr ústrednejšia ["a povedzme i o trochu predsa málo naivnejšia?"] postava v podaní čoraz vari obsadzovanejšieho Marcella Mastroianniho, pričom akýmsi «spojovacím článkom» obidvoch rovín bola práve titulná hrdinka v podobeNatáliev podaní Márie "Plačko" Schellovej; s následným dodatkom, že neskoršie sa ťahal už iba v jednej, celistvej línii. • A mimochodom, rovnako sa taktiež odohrával i počasbielych nocí, ako by sa dal totižto voľne preložiť i pôvodný taliansky názov. A v podstate by sa dalo snáď podotknúť i to, že divák denné svetlo takmer ani neuvidel, nakoľko to ani vôbec nebolo vo Viscontiho, pôvodnom pláne, pretože tak dokonalo nasvietené, nočné uličky, vrátane i umelohmotnej výpravy s perfektnými umelými kulisami, a k tomu i s umelým snehom, sa vždy len tak určite všade nevidia, a to je zároveň i hlavným »kameňom úrazu«, prečo vlastne moje úvodné, nadšené dojmy, sa postupom času [z]menili na čosi podobného, čo by mohol priamo charakterizovať pomerne často používaný pojem:nemý úžas; skrátka, ktorý vo mne vzbudzoval i rušivý element, kvôli ktorému som sa následne ani nedostal na tú úplne najvyššiu métu, čo je podľa môjhoklasickéhonázoru, vážne škoda! • Jednoznačne by som vzápätí pochválil i herecké prejavy ústredného, »milostného trojuholníku«, ktorý sa fyzicky skoro ani vzájomne nikdy nestretol, ak aspoň totiž nepočítam jednu scénu na okraj... • Čiže, všetci ústrední hrdinovia, tým pádom naraz neboli ani vo fyzickom kontakte? • A vedľa samotnej kompozície obrazu v podaní G. Rotunna, sa i napriek tomu jednalo o celkom pozoruhodný zážitok, v ktorom protagonista ponúkol i čosi extra naviac...

Na jednu stranu je to prehnaný gýč a ukrutne ma to nebavilo, na druhú je to gýč úmyselne a vydarená adaptácia. A ja mám vlastne gýče rád. Teda určite radšej sa budem pozerať na Mastroianniho na zasnežených kanáloch v Ríme, ako by tam mali behať v ošuntelých kabátoch po Nevskom prospekte. Emočne to so mnou ale nič nespravilo. Dlho váham medzi 3 a 4*, ale nech je teda vyššie, za hudbu a kameru.

Poměrně věrná adaptace Dostojevského povídky. Pro Viscontiho filmy mám slabost, i tento je báječný, moc se mi líbí kulisy města, všechna ta mlha a světla, herecký trojlístek, hudba a dokonce i ten sníh zde působí romanticky. Jeden přední marxistický teoretik označil snímek za noční můru. Pro mě je to naopak nádherný sen.

Predloha a jej ústredná os (verné čakanie na pravú lásku) zaváňa starinou  romantizujúcich predstáv. Až do tej miery, že sa stáva neživotnou chimérou. Ktože by dnes čakal rok, a "nešuchél bys bokem", ako sa hovorí v našom kraji. Len trpáčka/trpák. Preto je len dobre, že režisér sa nedržal upäto predlohy. Oživil strnulú ruskú haraburdu a jej dej preniesol do súčasnosti. Do úlohy rivalov v láske obsadil mužov strednom veku, ktorí už v živote čo-to skúsili. Obaja zrazu v sebe objavia ťažkého romantika, čo samo osebe pôsobí srandovne. Mastroiani sa, podobne ako ťažkopádny Marais, vyhráža dievčine svojho srdca ročným celibátom, ona sa až zadúša, že rok ubehol: a v posteli nič s nikým. Rokenrolová tanečná zábava je skvostná (možno prvý dance battle vo filme), divák sa dočká epizód s motorkárskymi delikventmi, s prostitútkou, patriacou k početnej komunite chudákov, bývajúcich pod mostami, ktorí narušia romantickú chvíľku na člne. Finále pôsobí zaujímavo. Akoby sa emócie prostý Marais, odetý v dlhom plášti a veľkých rukaviciach, chystal svoju životnú lásku odviesť skôr do nejakej tmavej prázdnej uličky, ako do vysneného lôžka lásky.