Cizinec (1967)

Camusova existenciálna klasika so svojím odstupom, chladom a explicitným filozofickým rozmerom nie je textom, ktorý by bol ľahko zlučiteľný s Viscontiho zaužívanou estetikou, obvykle plnou emočnej expresivity, vizuálnej opulentnosti a pomerne priamočiarej narácie. Cudzinca si viem predstaviť skôr v adaptácii Antonioniho. Prvá polovica filmu síce pôsobí, akoby ju ani nenatočil Visconti, ale stále ide o tú podarenejšiu časť. Problém nastáva v druhej polovici. Dlhá sekvencia na súde a záverečná scéna z väzenskej cely vytvárajú ruptúru - sú jednoducho niekde úplne inde než prvá polovica filmu. Po cielene odťažitej a dejovo minimalistickej expozícii sa film prepne do polohy súdnej drámy a tento tonálny slalom ukončuje melodramatická záverečná scéna, pri ktorej má divák pocit, že bola vystrihnutá a prilepená z iného filmu. Podobné striedanie polôh možno pozorovať aj pri Viscontiho vrcholných dielach, avšak v prípade adaptácie Cudzinca, ktorého literárna pôsobivosť pre mňa spočíva najmä v tonálnej konzistentnosti, je takéto riešenie nekoncepčné, nefunkčné a divácky rušivé.

Muž, kterému bylo všechno jedno. Celý děj je vyspoilovaný už v synopsi, takže jde spíš o to "jak", než "co". Nekoukalo se na to špatně. Než rádoby šokující lhostejnost mě zaujaly spíš věci jako jeho hnusnej byt a debilní plavky, pochybnej kamarád a krásná přítelkyně, kterou měl na párku. Ještě mi přišlo zajímavé, že u soudního přelíčení se o oběti mluvilo jako o Arabovi. Jakoby ani neměl jméno.

V priebehu dvoch dní som prečítal Camusovu knihu a následne si pozrel Viscontiho film. Filmová verzia je verná knihe a táto voľba bola správna. Sledujeme príbeh muža, ktorý sa stal cudzincom vo svete ľudí, nehrá ich hru, na rôzne životné situácie má svojský názor a nerobí kompromisy ani tvárou tvár smrti. Film (kniha) nastoľujú závažné otázky filozofického charakteru, pôsobí absurdne a nemilosrdne stavia jednotlivca nad zdecimovanú spoločnosť a náboženstvo. O film mal veľký záujem Marcello Mastroianni a postavu Meursaulta stvárnil bravúrnym spôsobom.

Camusův román jsem nečetla, časem určitě napravím. Film mě zaujal právě kvůli hereckému projevu Marcella Mastroianniho. Mersault je citově prázdný úředník žijící v Alžíru, jeho svět je plný lhostejnosti a nezájmu o ostatní lidi. Ničím se netrápí, pro nic a pro nikoho se nenadchne. Pro zemřelou matku mu neukápne ani slza. Její věk nezná, jen tipuje. Nadřízený: „Kolik bylo vaší matce?“Mersault: „Něco kolem šedesáti, nevím. Už jsme si neměli co říct.“ Jen tak existuje, ovšem žádnou emoci mu tento (ne)život nepřináší. Vlastně si svůj neodvratitelný konec pod gilotinou předurčil. „Ještě aby se všechno dovršilo, abych si nepřipadal tak sám, mohl jsem si už jen přát hustý dav diváků, který mi přijde na popravu a uvítá mě pokřikem … plným nenávisti.“ Nečekala jsem to, ale nakonec mě Mersault, muž s vyprahlou duší protkanou spletí pavučin, přece jen překvapil.

„Povedzme, že zrovna tentoraz bolo na vine slnko, ktoré teda úplne oslepilo nášho ústredného protagonistu, ktorý tým pádom i nechtiac smrteľne postrelil akéhosi nenávideného Araba...”• Skrátka, akýsi »naturalizovaný Alžírčan«, podľa všetkého pôvodne Francúz:Arthur Mersault, žijúci v Alžírsku, a pracujúci v úradníckom prostredí, a či momentálne teraz i čeliaci úmrtiu svojej matky, z ktorého si v podstate ani nič extra zvlášť nerobí; trebárs absolútne neprejavoval žiadny smútok, alebo dokonca by sa dalo podotknúť, že na jej pohrebe ani neplakal, za to ale s priateľkou Máriou prežíval hneď naprosto vrúcny vzťah, aspoň to tak spočiatku i vyzeralo, že by sa zo vzťahu mohlo čosi napokon vykryštalizovať, čo by smerovalo k uzavretiu sobáša? • Nie, to ani zatiaľ nebolo v pláne, nakoľko protagonista mal kompletne rozdielne starosti, než pomýšľať nad potenciálnymovrabčením sa, keďže sa pomaličky zaplietal do čím ďalej, do tým väčších, intrígových pavučín, z ktorých by sa nemusel vôbec vymotať, a to snáď už len z toho prostého hľadiska, že sa tesne predtým spoznal aj s istým pasákom [Raymondom], ktorý mu privodil takú konkrétnu situáciu, à la: Mňa sa to [potom už] netýka, vskutku je to iba Tvoj problém, môžeš si za to sám, a pritom ak by sa dajme tomu ani nenechal nahovoriť na úvodné napísanie daného listu, od ktorého sa následne odvíjali i ďalšie podstatné súvislosti, tak si veru mohol žiť [s]pokojný život so svojou frajerkou, keď by sa mohli kľudne vyvaľovať na alžírskej pláži; proste maximálne relaxovať... • Taliansky režisér: L. Visconti v ďalšej spolupráci s excelentným, talianskym hercom: M. Ma[e]stroiannim, ma spoľahlivo presvedčili o tom, že hlavná postava to určite nebude mať JEDNODUCHÉ, čo mi vzápätí jasne a stručne prezentovali i nasledovné zábery, v ktorých sa poriadne zamiesilo na krkolomné udalosti, ktoré ma čoraz viac znepokojovali, až to zašlo do krajného extrému. •Cudzinecsíce nebol zlým titulom, ale autor ako by sa nevedel rozhodnúť, čomu mal vlastne venovať náležitejšiu pozornosť: A). smrti protagonistovej matky, ktorú neustále vyhadzoval na oči. B). súdnemu prelíčeniu a jeho následkov, a čo tomu všetko predchádzalo; takto jedno stále miešal s druhým, až to miestami bývalo neúnosné, rovnako, v akej nezávideniahodnej pozícii sa zrazu ocitol i hlavný aktér. • I napriek určitým výhradám z mojej strany, sa jednalo o pomerne dosť silné 3*.