Vášeň (1954)

Vášeň bola pre Viscontiho prechodným filmom od neorealizmu smerom k akcentovanejšej melodramatickosti a najmä k vizuálnej opulentnosti. Práve v tomto kontexte vnímam jej význam, keďže samo osebe ju možno len ťažko porovnávať s neskoršou tvorbou, v ktorej boli tieto tendencie dotiahnuté k dokonalosti (mám na mysli najmä Geparda). Na Viscontiho pomery je tu pomerne chudobná aj historická línia, ktorá, na rozdiel od neskorších, historicky ukotvených filmov prepájajúcich veľké dejiny s osudmi protagonistov, pôsobí trochu ako vymeniteľná kulisa. Pri absencii druhého rozmeru si musíme vystačiť s nie práve objavnou melodramatickou rovinou (škoda, že sa po vťahujúcom úvode vytratí opera – čakal som, že bude viac významotvorná). Nedokázal som sa ubrániť myšlienke, že napriek vyššie opísaným výhradám by som asi dokázal Vášeň viac oceniť v prípade odlišného výberu hercov do hlavných úloh. Nič zásadné proti Valli a Grangerovi, ale skrátka to nie sú Cardinale a Delon.

Podruhé jsem si dal film od Luchina Viscontiho a podruhé mě moc nebavil. Po Smrti v Benátkách jsem zkusil Vášeň, která se odehrávala… opět v Benátkách. :-) Vášeň byla sice divácky přístupnější, přesto mě vtáhnout nedokázala a většinu doby jsem se nudil. Jde o banální milostný příběh italské hraběnky a rakouského důstojníka v době obléhání Benátek rakouským vojskem. Ono obléhání slouží spíše jen jako podkres. Samotného boje se divák dočká až v závěru filmu a prakticky s hlavním dějem nesouvisí. Z mého pohledu je toho až trestuhodně nevyužito a celý film tak zůstává „jen“ nenápaditou romanťárnou s výtečnou barevnou výpravou. To, že byli každý z nepřátelského tábora, vlastně také nehrálo moc roli. Bohužel ani v romantické lince to na mě moc nefungovalo. Vášeň se rozhodně nedostavila. Hlavní hrdinka mi byla nesympatická. Byla znuděnou šlechtičnou se starším manželem a hledala rozptýlení jinde. Rakouský důstojník mi byl nesympatický ještě více. Sukničkář a prospěchář, který vždy myslel jen na sebe. Válka a všechny milenky byly na vedlejší koleji. Jeho manipulace s hraběnkou byly jak z naivního milostného románu a ona mu to stále naivně baštila. Navíc herecké výkony byly slabé. Místy až divadelní přehrávání emocí mi bylo proti srsti. S Luchinem Viscontim jsem ještě neskončil, ale doufám, že to do třetice bude mnohem lepší.

Horkosladká „vášen”, teda konkrétne medzi očividne staršou, benátskou, resp. talianskou, aristokratickou komtesou:Líviou Serpieriovou, a vskutku predsa i o niečo málo mladším, rakúskym nadporučíkom:Franzom Mahlerom, počas nie náhle nabitých emócií v pohnutom roku 1866 [akurátne visiaca vojna  na vlásku Talianska proti Rakúsku za zjednotenie...], čoraz viacej naberala na intenzívnejších vášňach, až sa pomaličky rysovala akási, naprosto »zakázaná láska«, povedzme trebárs charakteru takej shakespearovej tragiky v podobe:Rómea a Júlie; nakoľko jedným z režisérskych asistentov samotného Viscontiho, bol práve i Franco Zeffirelli; mimochodom budúci režisérsky velikán, ktorý o rovných 14 rokov neskôr, rovnako vytvorí i rovnomenný, strhujúci titul podľa zrovna tejto slávnej predlohy, a tak napokon sa spojilo príjemné s užitočným..., alebo skrátka iba na hlas rozmýšľam, keď vyhľadávam zaujímavé súvislosti, ktoré by mohli trochu ozvláštniť celkové vyznenie z tohto mimoriadneho, «UMELECKÉHO DIELA», na ktorom si dal jeho autor i mimoriadne extra záležať! • Najmä, čo sa priam zreteľne dotýkalo estetickej výpravy a autentických kostýmov, ako doslova vystrihnutých z druhej polovice 19. storočia, kedy som si normálne myslel, že Luchino VISCONTI, musel byť jednoznačne akýmsi »cestovateľom v čase«, ktorý pomocou nádhernej, skrytej kamery, postupne tíško sledoval jednotlivé [najprv romantické a následne potom i vojnové] situácie; začínajúce v opere La Fenice, a vari končiac naprieč fatálnym vyústením, ktorému predchádzala totálne a extrémne vyhrotená situácia zo strán zapojených, ústredných aktérov, ktorí svojimi konaniami ZDEPTALI nielen samých seba, ale zároveň i diváka, v tomto prípade mňa, ktorý sa po týchto DVOCH zlomových výstupoch [podotýkam, že nie kdesi na taliansky kopčisko], cítil byť maximálne vyčerpaným s akousi dodatočne absolvovanou «psychickou svalovicou», na ktorú by podľa mňa bodla aspoň jedna slivovica. • Čo sa ešte priamo vzťahovalo i na hlavných protagonistov, tak predstaviteľka komtesy: Alida Maria Laura, Freiin Altenburger von Marckenstein-Frauenberg, známejšia skôr pod umeleckým menom: ALIDA VALLIOVÁ; talianska herečka podala nevídaný, strhujúci, herecký prejav, ktorý mi jednak pripomínal jej herecké kolegyne po vzore: Ingrid Bergmanovej akoIlsyz počinuCasablanca, a jednak zas i Vivien Leighovej akoScarlettz počinuGone with the Wind, čo evokovalo tento umelecký titul:Zmysel, a nieVášeň, ako sa chybne prekladá. • A zase predstaviteľ vrtošivého dezertéra v podaní Farleyho Grangera, z nedávnej doby známeho predovšetkým z "hitchcockovských", kriminálnych titulov, mi akosi príliš nezapasoval do titulnej úlohy, v ktorej ho minimálne o rovný stupeň prevyšovala ústredná interpretka, ktorá si v podstate "privlastnila" túto vec vo svoj vlastný prospech; proste bola fantastickým spôsobom dominantnou a výraznou, hodnou jej hereckých predpokladov.  • Tento FILM si snáď najlepšie vychutná najmä takýfilmový fajnšmeker, ktorý vzápätí dokáže plne [d]oceniť jeho prednosti, ktorých určite má na rozdávanie.

Melodrama na pozadí národního boje za svobodu, devatenácté století v Benátkách. Dokonalá autentická precizní výprava. Scénář se víceméně průhledný a patos odpovídá dobovému cítění, herci bezchybní, ale na lehké zívnutí při sledování i přes pastvu pro oči dojde, konec hrdiny bohužel nestrhne což je škoda pro diváka, ale  ne chyba díla - záměrem  režiséra byla dobová pestrá dekorativní žánrová freska  ne psychologické bahno.

[2,5*]"We're not in Venice anymore. I've changed. I can think straight again. My mind is clear once more."Romantická melodráma o jednej zničujúcej vášni, zaradená medzi1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. Toto priam ani-neorealistické dielo slávneho režiséra Luchina Viscontiho je tak prefarbičkované a tak prehnane melodramatické, že mi to občas pripomenulo Angeliku. Hlavná hrdinka, grófka Livia Serpieri (výborná Alida Valli) je na môj vkus až príliš naivná (a to sa ešte vyjadrujem mierne) a celý ten jej milostný príbeh s rakúskym dôstojníkom Franzom Mahlerom (Farley Granger, takisto herecky na úrovni) je až príliš predvídateľný. K rozuzľovacej scéne záverečného stretnutia príbeh dospeje tak akosi priamočiaro, bez zaujímavých zvratov. Ten záver filmu ale určite stojí za to, je veľmi pôsobivý. Mimo iného ma v ňom zaujala aj výborná vedľajšia rola mladučkej Marcelly Mariani, ktorá mala možno našliapnuté na veľkú kariéru, nebyť jej tragickej nehody vo veku 19 rokov."Would you like to meet her? Don't be shy. After all, she belongs to you. I pay her with your money."