Smrt v Benátkách (1971)

Perfektná syntéza námetu a autorskej poetiky. Viscontiho predchádzajúca adaptácia literárnej klasiky, Cudzinec, narážala na viaceré z jeho režisérskych tendencií, avšak Smrť v Benátkach je omnoho prirodzenejšou látkou. Centrálna téma celej autorovej tvorby, degenerácia, je tu opäť prítomná, i keď v mierne odlišnej podobe. Tentoraz nejde o kolektívnu stratu spoločenského postavenia, ale o osobnú umeleckú a životnú krízu Gustava von Aschenbacha (skvelý Dirk Bogarde). Hlavnou devízou filmu je forma vybrúsená do dokonalosti - každých päť minút sa objaví záber hodný pozadia na obrazovku, bezchybne sa pracuje s hĺbkou obrazu a ležérne tempo rozprávania je umne umocnené formálnymi prostriedkami. Jediné, čo tu mierne neladí, sú didaktické a príliš doslovné dialógy o hudbe a podstate umenia (Slabších 5*)

Zamilovaný rojko, ktorého osobný príbeh sa nám odhaľuje s postupom času, vedie pomerne známu schému nevypovedanej náklonnosti k rovnakému pohlaviu (dokonca vekovo nepístupnému). Veľmi jemné, citlivé, plné nepolapiteľnej skľúčenosti. Po dvoch hodinách vo mne, napriek tragickému záveru, ostal pocit pokoja a spokojnosti z vysnívaného konca hlavnej postavy. Navyše, Benátky v podobnej situácii, v ktorej sme sa ocitli i dnes (2020). 4,5*

Kdybych měl popsat zážitek z filmu, popsal bych ho jako nudnou dovolenou v Benátkách bez telefonu, kde nebylo co dělat a tak jsem celé dny pozoroval postaršího snobského skladatele, jak nenápadně sleduje adolescenta. Jestli to bude diváka bavit, záleží na schopnostech vypnout mozek a kochat se prostředím a detaily servírovanými kamerou, nepředávkovat se Mahlerovou hudbou a ignorovat vnitřní znechucení z touhy výrazně staršího chlápka po dospívajícím klukovi, jakkoliv sentimentálně se jí snaží film podávat. Dick Bogarde je tradičně dobrý, atmosféra je slušná a je chmurné uvědomit si, že tento typ filmu určený pro arthouse kina už zmizel do propadliště dějin.

Ja ani neviem, či sa mi ten film páči alebo nie... Ale skôr áno. Film je celkovo bez nejakého zaujímavého deja, ale za to zase máme ponúknuté krásne dlhé zábery na Benátky. A čo ma miestami veľmi prekvapilo a niekedy až štvalo bolo, že tam bolo minimum dialógov, avšak, aj bez ktorých sme mohli vidieť na hlavnej postave neskutočný údiv a lásku k malému chlapcovi Tadziovi, na ktorého som sa pozerala ako na ozajstného anjela. A áno, Björn Andrésen bol najkrajším chlapcom na svete. 70 %

Říkám si, proč si za objekt svého obdivu nevybral náš hrdina raději Silvanu M., takto paničku k pohledání a pomilování... ale to on ne! Jako správný intoš staré dobré monarchie si najde svého Dionýsa a jejich vzájemné a poněkud zmatené pohledy zaberou téměř celou stopáž. Ne, tohle zrovna nebrnklo na moji strunku.