Rodinný portrét (1974)

Mozartova ária: ♫„Vorrei spiegarvi, oh Dio!”♫ • A v podstate by sa dalo tiež povedať, že [celý] Viscontiho titul:Rodinná skupin[k]a v interiéri, sa vskutku odohrával iba vo vnútorných priestoroch väčšieho, rímskeho domu, v ktorom konkrétne boli umiestnené dva byty, zatiaľ čo povedzme hneď na prízemí, alebo teda ešte poprípade i zrovna na 1. poschodí, [po]býval 60-ročný; maximálne samotársky profesor, a momentálne žijúci iba medzi samými knihami [to musel byť môj človek!], a k tomu i s ďalšími nespočetnýmiobrazmi- extra naviac, pričom čochvíľa mu práve do JEHO priazne vtrhnú i extrémne, extravagantní podnájomníci, ktorí by si chceli aspoň na rok prenajať byt ihneď nad ním, k čomu sa následne spísala akási»nájomná zmluva«, a to medzi týmto profesorom a markízouBrumontiovou, inými slovami povedané; od tohto naprosto kľúčového momentu, sa profákov doterajší spôsob života, kompletneobrátil naruby, ako by totižto vôbec ani nikdy nepredpokladal, že dodatočný príchod kontroverzne drzého jedinca:Konráda Hübela, až takto mimoriadne «zamieša kartami», alebo podľa môjho laického názoru, ich mal odtiaľto vypratať, pokým to bolo totiž reálne, nakoľko potom mu "nájomníci" už celkom prerástli cez hlavu...! • Mimochodom, spomínate si na dramatický počin:Demolition, kedy reprezentantDavisa Mitchellav podaní Jacka Gyllenhaala; ťažkým kladivom, resp.PUCKOU, totálne-brutálne, roztrieskal priečkové steny, aby sa tým pádom akože poriadne vyventiloval; tak presne i takáto podobná»rekonštrukcia«, sa vari bezprostredne dotýka[la] i nášho ústredného protagonistu, ktorý sa ani pomaly snáď nestačil čudovať tomu, ako sa medzitým jeho útulné, bezpečné hniezdočko, náhle začalo otriasať v samých základoch!!! • I napriek desivému skonštatovaniu danej situácie, to aspoňže malo svoju opodstatnenú logiku, prečo sa vlastne začala AŽ takáto rozsiahlaO B N O V Adanéhokvartýru. • Predstaviteľ nešťastného profesora -Burt Lancaster, sa zrejme už naplno osvedčil v predchádzajúcom, dobovom, výpravnom a kostýmovom počine s názvom:Gepard, a preto mu»režisérske knieža«, zverilo i ďalšiu [náročnú] úlohu, dokonca ešte možno predsa i o čosi málo náročnejšiu, ako bolo tomu predtým? Teraz to síce neviem správne posúdiť [musel by som si znovu pripomenúťGeparda], ale hlavná postava sa ocitala v tak komplikovaných situáciách, že mi jej normálne miestami bývalo ľúto, pretože sa jej neustále narúšala životná idyla! • Čo sa týkalo zvyšného obsadenia, tak si v ňom teda nebolo možné nevšimnúť rakúskeho herca:Helmuta Bergera, ktorý stelesnil výstrednéhoKonráda Hübela, až mu tým pádom vtisol i neuveriteľný punc geniálneho, hereckého prejavu. • Taliansky režisér:Luchino Visconti, si pre svoj F I L M, vzápätí zvolil mimoriadny, minimalistický štýl, t.j. zabudnite na to, že sa z tohto pevne stanoveného miesta hocikampohnete, nie, to ani nehrozí, jedine sa takbudetemôcť pohybovať medzi jednotlivýmikvartýrmizhora nadol, nič viac a nič menej. • Ak vám to napokon neprekáža, tak nech sa páči, ráčte vstúpiť na túto silneumeleckú pôdu.

To už je několikátý italský film, který se zabývá dekadencí italské společnosti (Fellini Sladký život, Paolo Sorrentino Mládí, Velká nádhera, Následky lásky, Božský). A skvěle. Jako Ital máte všechny předpoklady pro to být šťastný: slunce, moře, historii, architekturu, památky, temperament, skvělou kuchyni, víno a přesto jste tím hédonismem časem znechuceni. Jestli Italů neschází práce, kterou oplývá německá a anglosaská pokrytecká protestantská morálka (modli se, pracuj, vychovej děti, nic si nedopřej a umři). Asi by byla největší moudrost od obou kultur si vyzobat to nejlepší.

Moralitka. Ale krásne natočená. Som rád, že Fellini takéto filmy nenatáčal. Jeho filmy sú plnšie, farebnejšie, pokrývajú celé spektrum, od tragédie až po komédiu, a je úplne jedno, čo si myslel o komunistoch, či kapitalistoch. Visconti svoj názor a moralizovanie v Rodinnom portréte kričí z každého záberu. Je to čiernobiele. Ale krásne natočené. Poučenie? Radšej nanič rodina ako žiadna rodina.

Ďalší pôsobivý snímok z dielne majstra Luchina Viscontiho, tentokrát o poznanie komornejší než väčšina filmových kúskov z jeho posledného tvorivého obdobia, no o to má pôsobivejší účinok. Prostredníctvom Rodinného portrétu sa Visconti vysporiadava s množstvom rozličných, zdanlivo nesúvisiacich tém, od otázky autobiografickej stareckej samoty až po politicko-sociálne témy, ktoré silne rezonovali vo vtedajšej talianskej spoločnosti, ktoré dokáže veľmi šikovne prepojiť. No tieto témy sa rozohrávajú pomerne nenáhlivo a čo zaujme ako prvé, je fascinujúci interiér, zaprataný všemožnými umeleckými rekvizitami a opustenosť postavy profesora, uzavretého v medzi stenami portrétov, zobrazujúcich dávno mŕtve osobnosti a celé rodiny... Na estetickú stránku, rovnako ako snáď vo všetkých Viscontiho filmoch, sa kladie prvoradý dôraz a jej symbolický aspekt tu získava rozmer príbehovej nadstavby - samotné prostredie bytu (v ktorom sa mimochodom odohráva celý film) vyjadruje stav duševného rozpoloženia profesora, pričom neskoršia zmena prostredia, rekonštrukcia istej bytovej časti akoby implikovala hlbokú vnútornú premenu, ktorou si postupne prejde hlavná postava. Samota, ktorú mal profesor tak rád a chránil si ju, nakoniec vystupuje ako problém - už nie je lesklá a žiadaná ako spočiatku, ale stáva sa potenciálnym zdrojom úzkosti a strachu. Profesor sa nakoniec raduje za "votrelcov", ktorí pôvodne bez pozvania vtrhli do jeho domu a ubytovali sa v ňom. Bol to však len akýsi výkrik, ktorý zobudil profesora z jeho pomalého vegetovania a keď doznel, logicky zostalo po ňom (takmer doslova) hrobové ticho...

Visconti neopouští svět upadající aristokracie, estétství ani revolucionářské motivy a hezké kluky, ale tentokrát z nich skládá neobvykle vřelou osobní výpověď o tom, že člověk svůj život konec konců potřebuje sdílet s druhými, ať jsou ti druzí sebevětší magoři a ať jsou vzájemné vztahy sebepodivnější. Je v tom cítit víc lidskosti než ve většině jeho starších, „vytříbenějších“ kousků, ba tu a tam i jakýsi trpce smířlivý úsměv, a tím je to mému srdci bližší.