Včelí královna (1963)

„Touto horkou bájkou som chcel ukázať v paradoxnom a satirickom duchu, aký úbohý je manželský život pokrivený vulgárnym a sebeckým poňatím rozkoše a bigotným formalizmom, ktorý je výplodom povrchného a vonkajškového výkladu pevných a nemenných zásad morálky a náboženstva -Marco Ferreri”.• ...alebo ako sa vlastne z v[n]adnej protagonistky menomRegina, akousi »reginou« [preklad v taliančine ako«Kráľovná»], i teda v skutočnosti pomaličky stala, a to konkrétne spoločne so snáď i dodatočným prívlastkom v podobe:Včelia; čiže tým pádom sa zároveň postupne vykryštalizoval i tento podstatný:Moderný príbeh, keďže zrovna týmto »trúdom« nebol vari vôbec nikto iný, ako práve i ďalšia, a naprosto kľúčová postava:Alfonsa Ercolanihov podaní 'mimoriadne DOPICHANÉHO'Uga Tognazziho; kedy sa vzápätí i automaticky natískala otázka asi v takom konkrétnom zmysle, čo nastávalo totiž až takmer hneď potom, čo bola včela nakoniec samčekom oplodnená; skrátka, bude ešte javiť o neho i následujúci záujem? • Na všetky potrebné otázky sa čochvíľa dozviete i veľmi zaujímavé odpovede so vskutku vzrušujúcim stvárnením v podaníMariny Vladyovejs akýmsi prídomkomsmrti. • Skoršie by som podtrhol danú situáciu asi v tom význame, že v tomto prípade ma zaujala najmäforma, ako povedzme samotnýobsahtohto titulu, ktorý na nikoho nebral žiadny ohľad: z Marcovej strany sa totižto jednalo o pomerne dosť chladný prístup, ktorý si tým pádom udržiaval od diváka i značný odstup.

Pokiaľ odhliadneme od antiklerikarizmu Včelej kráľovnej, tak nám vychádza taký normálny film zo života manželského páru v Taliansku 60. rokov. V podstate sa v ňom nič dramatické nedeje, ako v bežnom živote. Manželia sa nehádajú, majú iba mierne roztržky, v posteli to celkom klape, len okolie by mohlo dať väčší pokoj. Zákaz cenzúrou takejto umiernenej satiry (aj na ženské sebectvo) je dnes už ťažko pochopiteľný. Mne k spokojnosti úplne stačili prechádzky Rímom 60. rokov, to je niečo dnes už ťažko zopakovateľné. Čiernobiela kamera a ten pocit neopakovateľnej zlatej doby talianskej kinematografie. V rámci spoločnosti sa vyvinula ale aj cirkev, dnes prejdú cenzúrou omnoho provokatívnejšie filmy. 70%.

Marco Ferreri väčšinou na stanovenú tézu napasuje film. Nie je tomu inak ani u Včelej kráľovnej. Symboly smrti sprevádzajú mladoženáča až do úspešného konca. Úspešného z hľadiska matky vzorne plniacej prikázania katolíckej vierouky, týkajúcej sa sexuálneho života v rodine.Takýto prístup odkrytých symbolov mi bol vždy blízky, pokiaľ neskĺzol k lacným agitkám. Ferreri je na hrane, ale keďže samotné témy vykazujú značnú mieru zaujímavosti a kontroverzie (i keď miestami len dobovej) skôr mám tendenciu ísť s hodnotením vyššie.

Ferreri najizdel na svou životní notu těžké kritiky společenských předsudků a konformity.

Film spíš provokativní ve své době než zajímavý dnes, bohužel. Přesto dobrá režisérská i herecká práce. Dobré komentáře: gudaulin, Radko, minus. 70% a 3*, 20.6.2014.