Ran (1985)

Kurosawovavýpravná, epická smršť, ktorá sa vlečie a postupne navrstvuje ako všetky maestrove filmy. Tu mi azda ešte dlhšie trvalo, kým som sa sústredil ako obvykle. Ale vykompenzovali to úchvatné zábery na japonské národné parky, kde predvádzal režisér svoje typicky japonské, umelecké divadlo. Z Kráľa Leara si zobral čo chcel a upravil aby to sedelo ešte viac do tamojších reálií a nemali ste pocit, že (okrem azda toho šaša) pozeráte nejaký remake anglickej klasiky. Film chce pozornosť, zmysel pre detaily a potom pochopíte veľkosť celého projektu.

Japonský epos s veľkolepou výpravou, ktorý akoby bol japonskou variáciou na shakespearovho Kráľa Leara alebo aj rozprávky Soľ nad zlato s ilustratívnym použitím svätoplukových prútov. Japonské kultúrne pozadie a prevedenie prináša do príbehu tak trochu zmätok a správanie najmladšieho syna bolo pre mňa bez bližšieho kontextu nepochopiteľné. Napriek tomu si myslím s rešpektom k japonskej kultúrnej tradícii, sa produkcii podarilo vytvoriť slušnú dramatickú atmosféru a originálnym spôsobom vykresliť shakespearov príbeh v inom kontexte. Herci, opäť s ohľadom na japonskú kultúru, hrajú veľmi dobre. Očakávajte tak strohé a silné gestá bez emócií, pretože najsilnejšou emóciou je tu hnev a pýcha. A hoci "Maruška" tohto príbehu nie je vľúdna a láskavá, má úctu a váži si svojho otca. 75%

Vedel som, do čoho idem, keď som si púšťal sedemnásty a mnou dosiaľ nevidený film Akiru Kurosawu. A nebol som sklamaný. Ran je veľkolepý, režijne i audiovizuálne vydarený film, v ktorom si Tacuja Nakadai zahral jednu zo svojich najlepších úloh. Kurosawa pravdepodobne v snahe ohromiť diváka skomponoval obrovské bojové scény, ktoré po štyridsiatich rokoch od nakrútenia už stratili časť príťažlivosti. Okrem toho som sa už na konci filmu s prepálenou stopážou aj tak nevyznal v tom, ktorá z piatich armád je pre koho a proti komu, takže ma zaujala iba kanonáda z pušiek, ktorú považujem v 16. storočí za prehnanú. Ale množstvo vzťahov a dialógov bolo tak precizovaných, že neľutuje ani štvrtú hviezdičku i keď je menej žiarivá.

Po delší době jsem se vrátil k filmům Akiry Kurosawy a vybral si jeho velkolepý snímek Ran. Na jednu stranu jde vskutku o velkolepou podívanou, na tu druhou je to běžné rodinné drama a z dalšího pohledu je to svým způsobem v podstatě pohádka. Mocný, ale stárnoucí panovník, chce předat vládu nad rozhlehlým panstvím svým synům, ti jsou ale tři a … nastává konflikty. Nejmladší syn je vyhnán a ti starší se začínají prát o dědictví. Pohádkový motiv a poučení o třech prutech, které dohromady nikdo nezlomí, vezme velmi rychle za své. :-) Všechno se mění v drsné rodinné drama a přechází do velkolepých bitev nesvářených samurajů. Otec, který prozřel, už nemá bez moci a armády šanci a bloudí mezi životem a smrtí (Tacuja Nakadai! - místy přímo ďábelský výkon). Některým divákům může Ran připadat hodně roztahaný. Do stopáže téměř tří hodin dokázal Akira Kurosawa dostal jak strhující velkolepé bitvy, tak meditativní několikaminutové motivy beze slov a to vše okořenil tradičními japonskými dialogy, ve kterých se dohromady snoubí ticho (a pokora) s křikem (a nenávistí). Mě to bavilo hodně a rád dám po hvězdě otci i všem jeho třem synům.

"Pane, priprav sa padnúť!"Áno, je to pozoruhodné sledovanie japonského Kráľa Leara, ako padne kvôli svojmu zlému úsudku a kvôli svojím synom, ktorý bažia po moci (len jeden z troch chápe zmysel otcovho života a preto na konci aj sám zomiera). Kurosawa miloval Shakespearea a Shakespeare by zasa miloval Kurosawu. 150%