Žít (1952)

Asi nejlepší film pro zaměstnance úřadů co jsem zatím viděl. Úžasný herecký výkon té mladé "přítelkyně". A k dokonalosti tomu v dnešní době chybí jen dvě věci: 1. Zkrátit to na únosné cca 2 hodiny či zvýšit dynamiku příběhu. 2. Zakomponovat do toho pravidla psychosomatiky, neboť takováto evoluce chování postavy by měla výrazně zlepšit jeho tělesné příznaky nemoci, byť je možné, že natolik té nemoci věřil, že by to dávalo smysl i takto, leč s tím není na žádné úrovni do hloubky pracováno. * kino Ponrepo, 35 mm, primární anglické a sekundární české titulky

FilmIkirulegendárneho režiséraAkiru Kurosawuz roku 1952 nemožno vnímať ako prvoplánové a jednovrstvové dielo. Takmer dva a polhodinový počin totiž ani zďaleka nie je iba pohľadom na zomierajúceho úradníka Watanabeho (Takashi Shimura), ale komplexným pohľadom na ľudský život, skostnatený byrokratický aparát a demokratický prerod krajiny po porážke v druhej svetovej vojne. Kurosawa v rámci príbehu veľmi nenápadne, ale zároveň veľmi efektívne preniká k podstate "bytia" človekom (čo odráža už názov filmu), a prostredníctvom hlavnej postavy Watanabeho pomáha divákovi uvedomiť si, že zmyslom života nie sú ani práca ani peniaze, ale... A to presne nešpecifikuje, pretože to ani špecifikovať nemožno, ale v náznakoch sa dotýka tém "malých veľkých" každodenných radostí, rodiny, lásky, láskavosti, pomoci druhým a takisto zdravia. Snímka do veľkej miery profituje z vynikajúceho hereckého koncertu Takashiho Shimuru. Možno povedať, že v mnohých scénach (prakticky vo väčšine) takmer až prehráva a je prehnane teatrálny, čo ale, paradoxne, vôbec nevadí. V kontexte životného osudu a postupnej metamorfózy jeho postavy "večného" úradníka je to svojím spôsobom dokonca vítané a vhodné, čo sa v kinematografii vo všeobecnosti nestáva často. Výrazným prvkom, ktorý si prakticky okamžite diváka získa, je takisto vynikajúca vizuálna stránka, najmä ak je reč o práci s kamerou, ktorá v mnohých scénach od začiatku do konca nachádza rôzne šikovné a nekonvenčné uhly a pohľady. Jedinou škodou - avšak dosť výraznou - je, žeIkirusi nedokáže udržať príbehovú kvalitu. Napriek tomu, že v prvej polovici filmu sa zdanlivo nič až tak zásadné nedeje, je to práve ona, ktorá na diváka robí obsahovo najväčší dojem. Neskôr Kurosawovo dielo, bohužiaľ, citeľne slabne a z príbehu sa vytráca veľmi dobré prvotné nastavenie, čo zapríčiňuje, že skĺzava do celkového kvalitatívneho priemeru. Výborný herecký výkon Takashiho Shimuru a skvostný vizuál mu ale v žiadnom prípade nemožno uprieť.

Ikiru je tichý, pomalý film, který tě nedostane hned, ale zůstane s tebou ještě dlouho po skončení. Sledujeme starého úředníka Watanabeho, který se dozví, že mu zbývá málo času. A právě tahle zpráva ho probudí ze života plného stereotypu.
První půlka filmu je o tom, jak se snaží zjistit, co má život vlastně znamenat. Chodí po nočních klubech, mluví s mladou dívkou, zkouší něco cítit. Je to smutné, ale taky hrozně lidské. Druhá část už je víc o tom, co po něm zůstane – o lidech, co ho znali, a o tom, jestli vůbec někomu záleží na tom, co udělal.
Herec Takashi Shimura je skvělý – většinou toho moc neřekne, ale když už něco řekne nebo se jen usměje, má to váhu. A ta slavná scéna na houpačce v dešti? Jednoduchá, ale úplně rozseká.
Proč ne 5/5? Druhá půlka už trochu zpomalí a chvílemi to působí nataženě. Někdy by člověk ocenil, kdyby to šlo víc rovnou k věci. Ale pořád je to silný film o tom, že i malý člověk může udělat velkou věc, když se konečně rozhodne žít.

"You'rejustsofulloflife.That'swhyI...That'swhythismummyenviesyou!"Hlboko ľudská dráma (ale že fakt hlboko) zaradená v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete. V rámci veľmi bohatej tvorby môjho obľúbeného režiséra Akiru Kurosawu s množstvom skvelých filmových diel ide o jeden z absolútnych vrcholov. Hlavný hrdina Kedži Watanabe, nudný byrokrat v skvelom podaní môjho obľúbeného herca Takašiho Šimuru (svojou tvárou dokázal priam až zhmotniť zúfalstvo a bolesť) prežíva (či skôr dožíva) veľmi dojímavý príbeh. Na začiatku si žije svoj strašne jednotvárny a v podstate zbytočný život   ("But what a bore it would be to describe his life now. Why? Because he's only killing time."),   je ako taká chodiaca (presnejšie sediaca) mŕtvola, až práve hrozba blížiacej sa smrti paradoxne spôsobí, že začne konečne žiť a stáva sa človekom   ("If you were diagnosed with cancer, you'd start dying right away. But not this fellow. That's when he started living.").   Prechádza pritom cez typické fázy u človeka, ktorý sa dozvie (v tomto prípade skôr dovtípi) neúprosnú diagnózu: začne prehodnocovať svoj život, najskôr myslí na samovraždu, potom sa snaží dobehnúť zameškané, čiže ide prehýriť to, čo zarobil za dekády odriekania (nájde si skvelého sprievodcu nočnou zábavou, ktorý s ním všetko prežíva), upne sa na živelnú dievčinu, v ktorej cíti život, ktorý jemu uniká medzi prstami, obracia sa k rodine, kde však zažíva trpké sklamanie, keďže u nej nenachádza podporu ani porozumenie (pôsobivé, bolestivé spomienky na detstvo jeho syna, ktorého musel vychovávať sám), až sa napokon s plnou vervou vrhá do dobročinnej práce, v snahe dať svojmu životu aspoň nejaký zmysel. Snímka je veľkou oslavou života, hoci je plná bolesti a umierania, pričom sú obe protichodné stránky krásne zladené v harmonickej kombinácii. Zároveň je v nej nádherne stvárnená obžaloba byrokracie, ktorá potláča akúkoľvek kreativitu a zabíja všetko živé   ("You're not supposed to do anything at City Hall. Doing anything is considered radical!").   Skvelý je prestrih do záverečnej časti so smútočným obradom, na ktorý si rôzni ľudia prišli uctiť Watanabeho pamiatku (kontrast studených rečí byrokratov a plačúcich žien, ktorým Watanabe pomohol) a spomínajú na to, čo sa mu podarilo dosiahnuť v posledných mesiacoch jeho života. Inšpirovaní jeho vzorom si podgurážení úradníci oduševnene dávajú plané predsavzatia, že sa vzoprú mašinérii, avšak ako ukáže záver, všemocná byrokracia ich aj tak pohltí (krásne symbolické zakončenie)."Theideahewentbeyondthescopeofhisofficetofacilitatecitizens'desiresandactuallybuilttheparkhimselfisnonsensetothosewhounderstandourbureaucracy.Watanbehimselfwouldgrimaceattheidea."

Kurasawovo hľadanie nádeje zoči-voči istej smrti. Nedá sa mi tento film neporovnať s drámou od Arthura Millera "Smrť obchodného cestujúceho". Kurosawa však naopak od Millera hľadá čosi absolútne opačné, nejde mu úplne o kritiku kapitalizmu, žiadna smrť amerického sna, ale obnovenie vitality zdevastovaného národa po druhej svetovej. Hlavná postava Watanabeho je zahraná až v grotesknom kŕči prehnutého starca rozprávajúceho tak pomaly a potichu, akoby pred našimi očami umieral v reálnom čase. No práve kontrast k tejto štylizácii sú jeho aktívne kroky smerom k otvoreniu mestského parku, snaha zanechať niečo (obyčajne) významné a napriek fatálnosti bolestivej smrti neprestať tvoriť - čokoľvek. Watanabe sa tak neocitne v umelej ilúzii, ktorá naráža na realitu ako v Millerovej dráme. Napriek tomu, že obe diela končia tragicky, Kurosawa majstrovsky vkladá do filmu optimizmus. Takashi Shimura v hlavnej úlohe je neuveriteľne zábavná postava, v kontexte ázijského herectva expresívna, zapája každú časť svojho tela a vo vypätých momentoch z neho žiari melanchólia, smútok, akási vážnosť hovoriaca všetko o našej smrteľnosti - a nutnosti konať aj napriek nej.  Áno, je to v podstate spirituálne Hollywoodsky film - Kurosawov obdiv k westernu a komédiám z Ameriky je pomerne známa vec - no je ďaleko odvážnejší v zobrazovaní pokrytectva ostatných zamestnancov úradu. Kulminuje to v jednej z vrcholných scén, kde sa skupina byrokratov uisťuje v tom, že by rovnako budovali čosi pozitívne pre svoje mesto/komunitu, aby im následne v očiach zaiskrila totálna existenčná kríza z ich životnej pasivity. Takéto momenty sú vo filme časté a sú neskutočne zábavné (doslova až smiešne) a zároveň rovnako desivé (často sme skôr ako "pasívny byrokrat", než aktívny Watanabe).