Dvě či tři věci, které o ní vím (1967)

Godard dává zjevně přednost obrazu před slovem, vůči němuž opakovaně vyjadřuje ve svých filmech značnou podezíravost.
Kdyby to býval chtěl jinak, hodně by pomohlo, kdyby Godard (=postavy, deklamující neúplné syžety myšlenek) tolik nežvanil. Kdyby se víc než na zvuk dbalo na strukturu a význam, měla by slova větší šanci.
Takto se ovšem v ajtopfu těch 2-3 věcí, které Godarda zajímají (kapitalismus, Vietnam a prostituce) za přispění dvojnic Anny Kariny (Marina Vlady), podezření vůči řeči hravě potvrzují.
2-3 zajímavé vtípky (školka v bordelu, bordel ve školce) a schopnost zkomponovat moc hezký záběr to nezachrání.

Godard opäť neponúkol nič menšie než veľkú spleť mnohých myšlienok ako o dobe, tak aj o vždy aktuálnej podstate bytia. Rieši objekty ako niečo, čo pretrvá subjekt človeka, pričom narábanie so svojim telom ako predajným artiklom znamená ho zaradiť v podstate medzi neživé objekty. Ako naznačuje posledný záber, tak telo sa stáva komerčným produktom, ako prací prášok alebo cigarety, ktoré postavy fajčia snáď neustále. Myšlienka končí, keď začína bytie... áno, aj o takýchto veciach Godard filozofuje, pretože rieši rozdiel medzi slovom a obrazom. Vizuálom zase rád zaberá obrovské funkcionalistické králikárne pre ľudí, ktorých zmysel pre spoločnosť je práve onen konzum. No a niekde vo svete sa stále bojuje a umierajú ľudia...

Niekedy mám z imperatívneho zoznamu 1000+1 filmov, po dopozeraní niektorého z filmov v ňom obsiahnutých, pocit, že vo svojej väčšine nepredstavuje škálu vybraných najskvostnejších filmov, ale skôr takých, ktorým dobovo kritici prisudzovali mimoriadne hodnoty, a preto boli do watchlistu zaradené. Oboznámenie sa s navrhovanou škálou potom akoby slúži skôr hĺbavejším záujemcom o film, ako bežnému fanúšikovi. Pretože ten môže byť, a oprávnene, často sklamaný. Podobné sa prihodilo mne, a to nielen pri dvoch, troch filmoch, o ktorých som zo zoznamu vedel. Platí aj pre tento Godardov zárez. Veď od JLG viem nafleku vymenovať najmenej päť oveľa lepších filmov. Do istej miery zaujala netradičná práca s príbehom ľahostajnej paničky, ktorá sa transformuje na prostitútku pre intelektuálno-umeleckú klientelu a celkom pekné herečky. Niektoré z prezentovaných myšlienok zaujali tiež, no politicky "radikálna" myšlienka výsmešne sa posmievajúca americkému imperialistickému vpádu do Vietnamu a útočiaca proti nemu, sa stala smiešnou a absolútne demodé. Rovnako tak snahy o pretvorenie mesta v akomsi socialisticko - komunistickom duchu. Spôsob prezentácie ideí je intelektuálsky nadutý, povýšenecky snobský, tak vzdialený robotníckej triede, s ktorou Godard vraj súznel, ako ďaleko sa len dá. Typický produkt kaviarenského marxizmu, odtrhnutý od problémov biednych, slúžiaci len intelektuálnej onanii a vybudenému libidu tvorcov. No divákov len minimálne. Ak, tak nad týmto sa môžu vzrušovať len študenti a absolventi filmových škôl, filozofií a kadejakých ďalších, viacmenej zbytočných, humanistických odborov.

Já se na tyhle film dívám, ale jako kdybych nic neviděl. Baví mě různé prvky, které Godard používá, například v tomto případě hlas vypravěče, ale jako celek mi ten film prostě nesedl, a to i přesto, že téma je zajímavé a je podáno téměř dokumentárním stylem, anebo alespoň formou velmi realistického pojetí scén.

Priemer. 6/10.