Vojáček (1963)

Tady jsem opravdu nevěděl, za co ho (Godarda?) čapnout. Zkusil jsem to za sáčko, ale nechal mi ho v ruce; strhnout mu brejle, ale byly to moje vlastní. Závěr(?): Chlap je vždycky dvojitý agent, když si začne s nějakou ženskou. Vyřizování si účtů mezi agenty nepatří ve válce nikdy k tomu, o co se bojuje, ani jak se o to bojuje.

Godardove filmy neoslovia každého.Samotný dej hrá len druhé husle, ťažiskom sú myšlienky hlavnej postavy, ktoré buď dokážu diváka osloviť a prinútia ho premýšľať, alebo v opačnom prípade bude pri sledovaní zažívať nudu pol druhej hodiny. Po druhom vzhliadnutí pridávam jednu hviezdu nahor, keďže na prvýkrát som kvôli titulkám nedokázal kompletne všetko vstrebávať.

To je asi najviac komunistický film zo západného sveta, aký som kedy videl. Snažil som sa v ňom politiku ignorovať, ale nedalo sa, ten záverečný monológ hlavného hrdinu bola taká zmes zbytočných žvástov, že filmu ubral tretiu hviezdu, ktorú som mu chcel dať za niekoľko zaujímavých scén. Inak film mohol byť radšej rozhlasovou hrou, obraz s textom málokedy súvisí, všetko podstatné z deja je len vyrozprávané.

26 ročný "vojačik" proste žije naplno. Stretáva sa s krásnou babou, s ktorou vedú dialógy o umení a živote a možno sa aj milujú. Popritom má na starosti odstránenie istej nepohodlnej osoby, ale vždy mu do toho vpadne nejaký náhodný okoloidúci alebo cyklista a z vraždy nič nie je. Je to Francúz, ale užíva si krásy Ženevy a jej jazera. A keď ho mučia, tvári sa ako keby jeho obľúbený futbalový tím prehral zápas. No a do toho nás Godard obšťasňuje namiesto záberu a protizáberu divokými švenkami, až máte dojem, že sledujete vážne záber a protizáber. Finále je celkom divoké, ale množstvo deja (na ďalšiu cca polhodinku) je zhrnutého v audiokomentári hlavnej postavy. Pre tých, ktorí hľadajú niečo zrozumiteľnejšie od Ggodarda absolútne ideálne a pripomínajúce Na konci s dychom. Vojačik sa mi páčil asi o chlp viac. 70%

Vojačik je typický produkt šesťdesiatych rokov. Godard v ňom experimentuje s formou vyjadrenia, prezentuje vlastné videnie sveta, problémy necháva otvorené, vo výrazoch je pomerne chaotický a celým filmom prestupuje absencia zodpovednosti voči konečnému užívateľovi - divákovi. To je spoločné mnohým slávnym režisérom, ktorí sa dve hodiny "nimrajú" vo svojich pocitoch, démonoch a fóbiách, hrajú sa ako malé deti a divák sa buď zmieri s tým, že nič nepochopil alebo pristúpi na režisérovu hru a pokúsi sa interpretovať to, čo si interpretáciu ani nevyžaduje. Celkovo považujem Vojačika za inertný film, ktorý prejde mojou mysľou bez toho, aby zanechal nejakú stopu.