Březový háj (1970)

Pekný poetický film o umieraní a láske s jemne baladickou atmosférou, príbehu mladého Stanislava prichádzajúceho s tuberkulózou umrieť k svojmu ovdovelému bratovi. Uprostred kvitnúcej prírody môže prežívať svoje posledné chvíle, ktoré mu spríjemňuje hra na klavíri a pôvabná Malina. Príliš sa tu nerozoberá prečo Bolek, žije v takmer núdznych podmienkach, kým Stanislav je pán, čo si mohol dovoliť sanatórium vo Švajčiarsku. Ani Malinin temperament, ktorý napriek jej pôvodu pripomínaAngeliku, ktorá síce nebola pobehlica, ale zato sa nebránila žiadnemu mužskému pokušeniu. Produkcia je veľmi dobrá, čo sa odráža na celkom dobrej atmosfére. Badať však na nej podobne ako na hereckých výkonoch určitú dobovú či možno špecificky Wajdovu poetickú teatrálnosť. 70%

Bohuslav ešte nespracoval smrť svojej ženy a už sa naňho valí smrť brata. Ten sa do poslednej chvíle snaží pôsobiť bezstarostne a veselo, o to je to však všetko smutnejšie a beznádejnejšie. Chúďa mala Oľa, ktorá namiesto otcovej lásky, musí znášať jeho zúfalé výbuchy hnevu. Len ten brezový háj, miesto posledného odpočinku manželky a neskôr na vlastné prianie aj jeho brata, pôsobí krásne upokojujúco.

Smutné ako brezový háj v Poľsku, prípadne filmový ekvivalentSymfónie smutných piesníod Henryka Goreckého. Stanislaw s mierne vyšinutým úsmevom všetkých bozkáva, čo ma mierne konsternovalo. Avšak po krátkom samoštúdiu som zistila, že nie všetci pacienti s tuberkulózou sú infekční. A čisto pocitovo pripájam citát vyškrabaný do steny gestapáckej väznice v Zakopanom, ktorý veľa vraví o poľskej duši:„Mama, neplač, nie. Nebies prečistá Kráľovná, vždy ma ochraňuj."

Konfrontácia veselého mladíka poznamenaného nevyliečiteľnou chorobou a jeho brata, zatrpknutého muža, ktorému zomrela žena a svoje trápenie prenáša aj na druhých, hlavne svoju dcérku. Zaujímavý pohľad situovaný do lesnej samoty brezového hája je natočený zručným sposobom, kde však absolútnym sposobom vládnu hereckými výkonmi obe hlavné mužské postavy.

Iritoval ma kŕčovitý úsmev Łukaszewicza, /hral oveľa lepšie v Sexmisii/, hysterický krik Olbrychskeho /hral lepšie v čomkoľvek/, pozerať sa dalo akurát na Perepeczka / viac sa mi páčil v Smrti stopáriek/. Jediné čo bavilo, bola zmyselná a jednoduchá radodajka v podaní Emilie Krakowskej. A to je na film od takej osobnosti ako je Wajda sku..........točne málo.