Rapsodia satánica (1917)

Myslím si, že Oxilia vedel čo točí. A ako to točí. Pretože mnoho záberov z tohto síce ľahko definovateľného, ale o to nepriamočiareho filmu, je v rámci svojej doby excelentných. Je to síce miestami nezáživné a vôbec nie hororové, ale atmosféra diela a podmaňujúci hudobný prejav v podobe diela od Pietra Mascagniho ( verzia 2007 pre ZDF a ARTE ), robia z tohto dramatu viac, než obstojný príklad zaujímavého nemého filmu.

Rozšírenie faustovskej mytológie zahalené do talianskej dekadencie, dodržiavajúce posvätné dekórum a princípy zomknutého tragického príbehu. Alba, vetchá, upadajúca stará dáma, žije obklopená samotou a prázdnom v minulosti a spomienkach. Je zosobnením smrti, upírom, ktorého bozk vysáva dušu a život z nevinných obetí. Uzatvorením dohody s Mefistotelom získava prítomnosť, no netuší, že tým definitívne stráca budúcnosť. Romanticko-hororové faustovské motívy sa tu stretávajú s podobenstvom o talianskej smotánke, vyprázdnenej spoločnosti bez lásky (koho napadne Fellini, je na správnej adrese). Vizuálne na svoju dobu pôsobivá snímka s bohato zdobenými interiérmi salónov a honosných sál, v ktorých vyniká šerosvit a hra tieňov. Pasáže s Mefistom tým nadobúdajú na sile a sugescii. Režisér Nino Oxilia však neodhadol možnosti nemého filmu a hranice jeho vyjadrovacích prostriedkov. Na ploche stručných 45 minút preto pôsobí jeho podanie rozpačito, až zmätene - dej je príliš komplikovaný a Oxilia nie je zďaleka taký zručný rozprávač, aby dokázal vytvoriť naratívnu kostru založenú primárne na obraze (čo naopakMurnauo sedem rokov neskôr hravo zvládol i bez medzititulkov). Scény tak sami o sebe nedávajú vždy jasný zmysel, preto musí divák dávať veľký pozor. Na mňa to pôsobilo vyčerpávajúco a tým pádom i trochu nudne. Som však presvedčený, že nie mojou vinou.60%P.S.: Film v skutočnosti pochádza z roku 1917.

Klasická dekadence v rouše filmovém. Podání na dnešní vkus teatrální a expresivní, leč působivosti nepostrádájící. Věru toto dílo by zřejmě Karel Hlaváček či Paul Leppin ocenili. Ač je film z r. 1915 je hlavní hrdinka traktována co secesní plenitelka mužských srdcí, taková La Belle Dame sans Merci. Ovšemže lstivost Satanova nakonec vítězí...

Když sebezahleděnost vede k sebezkáze...

Nejstarší italský "horor", který jsem kdy viděl, dopadl naprostou pohromou. Film trpí absencí naprosto všech prvků, které charakterizují hororový žánr. Tedy až na výskyt Mefista, který si bezprostředně po zhlédnutí tohoto nehororu zcela po zásluze přišel pro režiséra Oxiliu.