Druhá strana naděje (2017)

Aki Kaurismäki dle mého názoru patří mezi autory, jehož filmy poznáte od prvních pár minut. Jeho postavy se v zásadě vyrovnávají s životními tragédiemi, které se jim stali v jejich životě, mají všichni podobnou mimiku v obličeji (koukají, jako kdyby jim spadli hračky do kanálu) a v jeho filmech je všudypřítomný suchý humor. Ve filmu Druhá strana naděje sledujeme dva různé příběhy a dvě rozdílné postavy (stárnoucího obchodníka, který udělá dost zásadní obrat ve svém životě a žadatele o azyl ve Finsku). Není překvapením, že jejich osudy se časem protnou. Od filmu jsem každopádně čekal, že bude o dost více svižnější (začala být tak zajímavá až druhý polovina filmu) a že bude o trochu víc zábavnější. Přesto hodnotím nadprůměrně, neboť Kaurismäkiho tvorba mě celkem dost baví a určitě to nebude poslední film od tohoto výtečného režiséra, který hodlám vidět. Byť jich dle mého názoru natočil více kvalitnějších a zábavnějších. 7/10

„Chcem požiadať o azyl vo Fínsku.”•Dobrý deň, volám sa Khaled Ali. Mám 31 rokov. Meriam 171 cm a vážim 71 kg. Som utečenec a pochádzam zo Sýrie, teda konkrétne z Aleppa / dnes sa používa názov Halab. Okrem toho, rovnako hľadám i svoju sestru menom Miriam. V podstate utekám pred vojnou, aby som si našiel nové „Útočisko” v podobe Fínska, kde by som sa chcel vskutku začleniť do spoločnosti a pracovať ako riadny Občan a plniť si k tomu azda aj všetky svoje povinnosti, z toho úplne i automaticky vyplývajúce//a poprípade, ak by ste ma napokon chceli i predsa vyhostiť z Vašej „krajiny tisícich jazier” - podľa § 88 odstavca 1. cudzineckého zákona - tak si buďte minimálne istí v tom zmysle, že sa Vám rozhodne i pokúsim utiecť z Vášho cteného dohľadu, a potom nejakou zhodou okolností, zamierim do reštaurácie „Zlatý polliter”, kde sa ma dokonca ujme i sám Majiteľ a vážený pánko Wikström, aby som na tomto mieste konečne začal pracovať, a to aspoň „Načierno”, keď to už inak ani vôbec nejde, určite lepšie ako nič, však.//Vo Vašej krajine, to nie je med lízať, totiž z každej jednej strany, na mňa číha samé nebezpečenstvo - najmä ležím v oku týmto vygumovaným neonacistom, ktorí si na mne zvlášť zasadli, neustále ma len šikanujú, keď aj nožmi, sa okolo mňa akosi stále len oháňajú, čo už, taký je môj údel života, no napriek tomu, ešte zase hneď nehádžem flintu do žita, aby som celkom rezignoval - to z mojej strany nateraz nehrozí, držte mi palce, nemám to v živote ľahké.//S pozdravom ostáva, Khaled. →Classicov výtvor.•ProvokatívnyKaurismäki, následne zaťal rovno do živého, keďže systematickým spôsobom, vymenoval citlivé problémy tohto škandinávskeho štátu, kde sa to našťastie dookola netočilo iba o Utečencoch & Utečeneckej kríze, ako by sa na prvý pohľad mohlo i zdať; s potenciálne povoleným / zamietnutým azylom; a čo v takom prípade, keď sa niekto ocitne na holičkách; podať pomocnú ruku alebo nepodať.•Hore menovaný podnikateľ, predstavoval Špekulanta, ktorý svojich „Zamestnancov”, vyplácal iba na ruku, čím zo seba vytváral iba obyčajného Šmelinára; táto Vec, zasa kontrastovala s predchádzajúcou vecou - tým pádom sa to medzi sebou, vzájomne vyvažovalo: Migrácia versus čierna práca, a tú by som charakterizoval aj zo širšieho hľadiska, ako podstatný problém daného spracovania, pretože aj pred príchodomKhaleda, to vyzeralo všelijako; nemastne-neslane.

Takovéhle knajpy už se najdou jen v západním Německu na sídlištích a ve Finsku! Business strategy meeting o zvýšení rentability byl ovšem jak z globálního korporátu, zvlášť když vypadají smrtelně vážně, neboť ani jeden Fin se za celý film neusměje ani nedojme. I nácek, co to bere všechno z jedný vody, myslím nebo žid, by se uchytil i u nás. Tak se mají točit filmy, které jsou svoje.

Trpko smiešny príbeh sýrskeho utečenca vo Fínsku. Spočiatku to vyzerá na vážnu drámu o utečencovi Khaledovi. Po pár scénach sa však ukáže skutočný zámer tvorcov, ktorý karikuje Fínsku spoločnosť. Scény z Waldemarovej reštaurácie, hlavnej postavy druhej línie príbehu, sú plné jemného humoru a drobných narážok. To všetko doplnené fínskou country hudbou vytvára príjemnú trpko smiešnu zmes. Herecké výkony sú trocha toporné ale to len podtrhuje smiešnosť neschopnosti ich postáv.

Príklad, ako možno autorsky reagovať na aktuálnu spoločenskú problematiku, a to na minimálnom naračnom priestore a s gráciou humornej absurdnosti. Nemusíme nijako akcentovať, že Kaurismäki je jeden z mála súčasných európskych tvorcov, ktorý svojou nezameniteľnou, smutno-veselou optikou úprimne reflektuje životy ľudí na okraji spoločnosti. Smútok a radosť idú neraz absurdne ruka v ruke, a aj keď v Akiho snímkach často víťazí optimizmus a divák si odnáša záverečný „feel good“ pocit, táto nádej nie je nikdy falošná.