Bohémský život (1992)

"Idetenatorýchlo." "Abysomčímskôrdosiaholcieľ."Smutná komédia (alebo veselá tragédia) na Kaurismäkiho spôsob. Aj keď je to vlastne téma blízka tomuto svojráznemu fínskemu tvorcovi, bol tu tak trochu zviazaný predlohou, takže tu na moje mierne sklamanie nepôsobí taký nespútaný, až uletený, ako zvykne bývať. A hlavne, chyba mi tu finština. V každom prípade mi to nesedí až tak ako iné jeho diela (predovšetkýmTiene v raji (1986),Mraky odtiahli (1996)aKaraoke blues (2023)) a prekvapuje ma, že práve tento jeho film má najvyššie hodnotenie. Trochu ma to tou preštylizovanosťou (už len tou čiernobielou kamerou) a jednotvárnosťou začína po čase nudiť, len sem-tam prídu nejaké tie záblesky osvieženia (bavila ma postava milovníka výtvarného umenia v podaní Jean-Pierra Léauda, pobavila ma svojrázna hudobná kompozícia Schaunarda, či Rodolfov príjazd v útrobách trabanta z DDR). A isté výhrady mám aj voči hercom - pokiaľ ešte Kaurismäkiho dvorní herci Matti Pellonpää (Rodolfo) a Kari Väänänen (Schaunard) sú obaja parádne štýloví v ich typicky úsporných prejavoch, francúzsky hlavný herecký predstaviteľ André Wilms (Marcel Marx) mi tam medzi nimi akosi nesedí a to isté platí aj pre francúzsku herečku Evelyne Didi (Mimi), čo je taký dosť zvláštny zjav s neustále kyslým výrazom tváre."Nemôžemtaktoďalejžiť,neustálebezpeňazí.Nemôžemdýchať.Jeto,akobysomsadusila.“ "Otvorímokno.“ "Tonepomôže.“

Kaurismäkihofatalismus zdenemá tak určující vliv na vztahy, jako vDěvčeti ze sirkárny (1990). Spíš je to melancholie. Co je ale víc jak výrazné je jeho lehce dřímající a povznášející inteligentní humor, (který osobně tak obdivuju), a ten drží nad hladinou tři hlavní postavy umělců. Rodolfo, Marcel a Schaunard sice na hranici chudoby žijí, ale nepřežívají. Černá a bílá tomuto snímku o životě v polostínu velice sluší.

Naozaj to bola náhoda, že sa mi v playliste ocitli vedľa seba dva Kaurismäkiho filmy, pričom okrem režiséra majú spoločné aj to, že sú pre mňa oba nepozerateľné. Nevidím v tom nič zlé alebo škodlivé, veď to vo mne nevyvolalo averziu voči všetkým, ktorým sa takéto diela páčia, nikoho nenazývam pre to snobom, ale na druhej strane nebudem kvôli príslušnosti k väčšine tvrdiť, že som to nielen pochopil, ale  že ma to zaujalo a dokonca sa mi to páčilo.

Trošku iný, ťažší Kaurismäki. (Lesk a) Bieda umeleckej bohémy. Trojicu umelcov – spisovateľa, maliara a hudobného skladateľa – spoja existenčné problémy. Spolu popíjajú víno, chodia po kaviarňach, hostincoch, živoria v zdieľanom byte. Čiernobiely materiál prináša peknú poetiku parížskych uličiek. PS: film sa dočkal nepriameho pokračovania v podobe Le Havre (2011), kde sledujeme postavu starnúceho spisovateľa Marcela Marxa.

Hromotlucký skladatel, věčně zkrachovalý spisovatel a melancholický malíř; výstřední to charaktery bohémy. Půvabné melodramatické dílo, černobílý vizuál k filmu perfektně sedí, vše je citlivě natočené - v kontrastu pak s postavami, které bych se nebál vidět i v nějakém drsném westernu - což je taky důvod, proč se do prostředí bohémů tak hodí...