Crescendo (2019)

Film asi chce povedať, že hudba môže spojiť aj dva nespojiteľné svety. To teda môže, ale len pokiaľ znie v koncertnej miestnosti. Ak doznie, súžitiu je koniec, a nezachráni to ani čistá láska mladých ľudí. Tá je jednou zo slabých stránok scenára, ich láska sa vzala z ničoho nič a tak aj nejako bezdôvodne skončila. Pesimistický záver je dnes potvrdený aj skutočnými udalosťami a prognóza je oveľa horšia, ako si vysníval tento film. ––––Hráte proti sebe. Lebo sa navzájom nepočúvate. –––– Izraelčania a Palestínčania môžu spolu žiť. Dá sa to. Možno nie dnes ani zajtra, ale možné to je. Ak s tým začnete.

Po útoku Hamasu na Izrael nemohla televízia vybrať lepší film vystihujúci izrelsko-palestínsky konflikt. Alegória konfliktu na vzorke hudobného orchestra hoci v umelých podmienkach in vitro názorne vykresľuje zakorenené antagonizmy a ponúka nádej v spolupráci. Nápad usporiadať mierový koncert s orchestrom tvoreným židovskými a palestínskymi hudobníkmi na jednej strane ilustruje neschopnosť EU ako prostredníka, napriek ochote a úsiliu dotiahnuť riešenie problému do úspešného konca. Na druhej strane je tu skupina mladých ľudí snažiacich sa presadiť a predviesť svoje umenie, ktorí si však nesú národnú traumu. Hudobné sústredenie sa tak stáva akýmsi reedukačným tréningovým táborom pod vedením koncertného majstra. Produkcia je výborná, takže všetko na seba pekne nadväzuje a atmosféra plná emócií nestráca príliš dych ani vo voľnejších scénach. Petrovi Simonischekovi úloha dirigenta sadla ako uliata a mladí herci zahrali svoje postavy presvedčivo.

Hudba má schopnosť spájať svety. Pokúsi sa o to aj dirigent Eduard Sporck – aby šíril silné posolstvo - jeho orchester majú tvoriť hudobníci izraelského a palestínskeho pôvodu. Mladí ľudia, ktorí môžu meniť svet. Ukáže za, že konflikt je hlboký a členovia orchestra si len ťažko hľadajú k sebe cestu. Aj sám Eduard v sebe nesie boľavú a tragickú minulosť. Tento príbeh by bol fajn, premietaný v televízii, keď sme svedkom ďalšieho krviprelievania v pásme Gazy. Neprekážala ani romantická zložka, ale pôsobila mierne prvoplánovo – viedla k zrejmému koncu filmu. Problematická však je tá najdôležitejšia časť – nácvik orchestra je umelý, hudba znie štúdiovo a mala som problém uveriť, že herci ovládali svoj nástroj. Simonischek v úlohe dirigenta pôsobil akosi stroho a nezanietene, čo však vyvážil svojim herectvom.(18.10.2023)

Simonischekto dáva výrazným spôsobom hore, pretože mu jeho úloha je veriť. A veriť mu je aj to posolstvo, ktoré chce presadiť, že Semiti môžu žiť spolu. Teda myslel palestínskych a izraelských Semitov, ktorí sa nikto nevie prečo mastia už od dôb biblického Samsona a predtým. Aj dnešná situácia ukazuje, že spolužitieNIKDYnebude možné. A že tu ukázali pár, ktorý sa dal dokopy (a hneď obrovské problémy s rodinou), to len poukazuje na to, že takéto výnimky sú v podstate nereálne. Film má ale svoj humanistický ideál a krásne melódie, hoci tie husľové mi niekedy postavili chlpy v nozdrách, ale zas takýVivaldičiBeethovenvždy moje ucho pohladí, nech by sa to hralo trebárs aj na lane od šibenice.(17.10.2023)

Už podľa popisu to pôsobilo veľmi zaujímavo, akurát som bol trochu skeptický, že či náhodou nebude palestínsko-izraelský konflikt vykreslený v tomto filme nejako jednostranne (ako väčšinou, pro-izraelsky). Ale na moje prekvapenie to bolo napokon viacmenej objektívne. Kompozične aj koncepčne bol dej vyvážený, hoci plný neustálej rivality a snahy ukázať, kto je lepší a kto horší. To všetko pod taktovkou sympatického dirigenta. Tá klasická a orechestrálna hudba bola pre mňa čerešnička na torte, a pri záverečnom Bolere na letisku som mal až zimomriavky. Mimochodom, takýto koniec som vôbec nečakal (ale aspoň to nebolo úplne prvoplánové). 4*(29.10.2022)