Blue (2002)

BluerežiséraHiroshiho Andoaz roku 2002 so sebou neprináša iba príbeh o zblížení sa dvoch stredoškoláčok (Mikako IchikawaaManami Konishi), ale je tiež nazeraním na hľadanie seba samého v zlomovom veku dospievania a rozhodnutia, ktoré môžu ovplyvniť zvyšok ľudského života. A to ako konkrétneho jednotlivca, tak aj jeho (či v tomto prípade jej) okolia. Andoova snímka je nenápadným kúskom, v ktorom sa melancholické pocity miešajú s artovou poetikou, vytvárajúc veľmi civilný a citlivý dojem. Malý výsek zo života mladých protagonistiek v akomsi japonskom prímorskom mestečku je výrazne osobný a svojím spôsobom sa s ním divák (do väčšej či menšej miery) dokáže stotožniť. Filmu dominuje špecifická atmosféra letných dní, ktorú sa Andoovi darí vykresliť vďaka šikovnému zachyteniu farieb a najmä pomalej kamere. Práve pomalosť je citeľným prvkom celej snímky, reflektujúc zdanlivú pomalosť dospievania, ktoré ale zo dňa na deň postupne mizne. Stratené dni a (ne)vyslovené slová sa nedajú vrátiť späť a ľudia strácajú a vzdávajú sa aj toho najcennejšieho, čo v živote majú. Aby sa pohli dopredu, niekedy za sebou musia nechať aj tých, ktorých milujú.Blueje citlivou, pomalou a krutou ódou na mladosť s podmanivým vizuálom. Jediným, čo trochu kazí dojem z Andoovho filmu, je možno zbytočne dlhá takmer dvojhodinová minutáž.(22.02.2025)

Celý čas sa to krásne tiahlo a pozeral som ho bez prestávky. Vzťah medzi hrdinkami bol vkusný a pripomínal mi niečo veľmi osobné z môjho života. Spracovanie bolo dokonale elegantné, pokojne tam mohlo byť 5 minút skoro ticho a záber na ovocie a plátno, no nikdy som sa nenudil. Je to taký film pre myseľ aj dušu, v ktorom nechýbajú nádherné zábery. Zachytáva rozdiel medzi plánmi a plynutím v čase, ktorý sa naznačí v dialógu na konci.(10.02.2021)

Snímok hovoriaci o sblížení sa dvoch školáčiek. Potom čo jedna cez prázdniny nečakane odíde nevedno kam, prevalia sa dôvody a miesto a na svete je problém. Večne téma blíženia, lásky a sklamania dvoch ľudí tentokrát pod taktovkou japonskýh tvorcov s miernym nádychom bisexuality, ale len čisto čo sa námetu týče. Snímok je veľmi minimalisticky natočený snažiaci sa o najvernejšie zachytenie pocitov a emócii hlavných protagonistiek, ktorých výkon je naozaj dobrý (aj keď neviem do akej miery dokáže európan odceniť ázijské herectvo). Dakždopádne sa na baby dobre pozerá a Mikako Ichikawa bola za svoj výkon ocenená cenou pre najlepšiu herečku na Medzinárodnom filmovom festivale v Moskve. Veškeré pocity sa odohrávajú v hlavách divákov, ostáva sa pri náznakoch. Tempo celého filmu by som nazval až slimáčím. Dlhé, naozaj veľmi dlhé statické, ničnehovoriace zábery na mňa pôsobili občas účelovo, pritom bez významu a nudne. Som zvyknutý z ázijskej tvorby na krásne, farebné ba až umelecké obrazy, ale to sa žiaľ nekonalo. Hudba prakticky žiadna. Suma sumárum, obrnený hutnou dávkou trpezlivosti som film dopozeral. V podstate jednoduchý príbeh je aj veľmi jednoducho porozprávaný a to čo by sa podľa mňa zmestilo do 20 minút je tu rozťahané na 116(!). Neľutujem, ale s podobným sa dlhú dobu nechcem stretnúť.(16.06.2005)

Minimalistický film o sblížení dvou školaček a pak rozchodu, když jedna odejde za chlapcem do Tokia....Citlivé, pomalé vyprávění v krásných modravých obrazech.(50%)(12.07.2022)

ocenenia :MFF Moskva 2002 -Najlepšia herečka (Mikako Ichikawa)(02.02.2012)