Svědomí zločinu (1914)

Velmi zajímavý snímek režiséra D.W. Griffitha se inspiruje povídkami E.A. Poe a představuje mladého úředníka, který byl vychován přísným strýcem a je od něj očekáváno, že mu to oplatí věrnou služnou. Mladík se zamiluje do dívky Annabell, která se však strýci moc nelíbí, a tak jsou nuceni se rozejít. Synovec se situací trápí, a tak mu najednou přijde, že by se to snadno dalo vyřešit vraždou, což taky provede. Ale už nepočítá s tím, že ho dožene svědomí a duch jeho strýce. Kromě Annabell, která se mi moc nelíbila, jsou všechny postavy velmi dobře zahrané a děj rychle plyne.(06.09.2022)

U nás nepříliš známé, ambiciózní drama o vině a trestu. V cizině se těší větší a zasloužené pozornosti. Film se snaží o komplexní náhled do motivací a vnitřních myšlenkových pochodů postav v čele s Griffithovým dvorním hercem Henrym B. Walthallem. Režisér si zde vypomáhá jak prostřednictvím symboliky a poezie A. E. Poea, tak i zvýšeným důrazem na detail.(22.04.2021)

„Pomstiteľské svedomie: alebo „nezabiješ” , t. j. neporušíš desatoro prikázaní, medzi ktorými je i toto, obzvlášť extra závažné, ktoré sa absolútne nedodržiava, snáď už úplne odjakživa, ešte oveľa vekov skôr, než sa vôbec "uzákonilo" do vytesanej skaly Mojžišovej. Strýko a synovec. Odmalička ho vychovával, lebo mať mu na smrteľnej posteli umrela. Vzťahy medzi sebou mali nadštandardné, teda, až doteraz, no odkedy už mladý pokukuje po dievčati Annabel Lee, s ktorou to myslí "smrteľne vážne" , sa to zrovna začína práve uprostred nich dvoch akosi zvláštne vyostrovať, pretože strýčko nemá príliš pochopenia pre ich spoločnú lásku, a preto ho zrejme dosť vydržiava, že podľa jeho gést, si už nie je ťažké domyslieť, čo si o tomto celom myslí ? Synovec má toho už plné zuby, plánuje uskutočniť strýkovu vraždu. V amoku ho uškrtí ! Hneď vedľa krbovej steny ho vlastnoručne zamuruje. Niekto ale vraha videl v priamom prenose. Talian to bol. Okamžite mu na dvere zaklopal, kedy si zálohu (vy)pýtal, inak by ho prezradil, čiže ho vydieral. Aby toho nebolo ešte málo, navštevuje ho duch chladnokrvne zavraždeného strýka jeho vlastnou rukou. Svedomie ho bičuje. Istý cudzinec sa stále okolo motá. Čo má už iba samé halucinácie, alebo je to všetko, ako zo zlého sna, či hotovej, nočnej mory ? / Recenzia obsahuje množstvo spoilerov: Dvorný herec opäť so svojim mentorom, ale bez účasti pôvabnej Lillian Gish, za to s Blanche Sweet, keď Henry B. Walthall s Davidom Warkom Griffithom (pozoruhodným sa zároveň javil byť aj Spottiswoode Aitken), rozohrávajú podivuhodnú štylizáciu kompozície obrazu, a to taktiež za asistencie, tiež odvekého spolupracovníka za kamerou, DP Gottfrieda Wilhelma Bitzera, alebo ak chcete G.W.Bitzera, ako uvádza československá filmová databáza. Režisér sa s nami divákmi, de-facto, po celý čas iba hrá, necháva si nás myslieť neustále jedno a to isté, kedy nakoniec to druhé, spadá do úvahy. Famózna práca, ktorú sa dopredu nepodarilo odhaliť. Oplatí sa vidieť, i keď po odhalení súvislostí, sa dostaví menšie sklamanie.(30.05.2020)

Dráma je to teda riadna. Hlavná postava spraví hrdelný zločin a tomu trtkovi to potom rozhádže gebuľu. Horor je to, žiadny. Ak nemyslíme trtkove magorské predstavy o tancujúcich čertoch a inzultovanie s duchom zavraždeného, tak ide o klasický dobový thriller ( ak sa vtedy vôbec takýto termín užíval ) s famózne rýchlym spádom. Zrejme raritka v Griffithovej filmografii.(27.09.2017)

D.W. Griffith bol tak výnimočne plodný a imaginatívny, že keď videl "Cabinet Of Dr. Caligari" v roku 1919, mohol obviňovať tvorcov z plagiátorstva. A tu je dôkaz - snový film, na motívy poviedok E.A. Poa "The Tell-tale Heart" a "Annabel Lee", v ktorých sú bezduché objekty použité halucinogénnym spôsobom. Vachel Lindsay tento film rozanalyzovala v roku 1915, v knihe "The Art Of The Motion Picture".(25.10.2011)