Přání (2011)

Deti na celom svete veria na rôzne zázraky a sú schopné urobiť pre to všetko. Páčilo sa mi, ako im pomáhali aj učiteľka, či starý otec. Ich presvedčenie bolo neochvejné a ak sa im aj všetko nesplnilo, ten ich elán bol krásny, podobne ako aj ich herectvo. Na chvíľu som sa vrátila spolu s nimi späť v čase. Plánovanie cesty, zháňanie peňazí na lístok a potom samotná cesta, všetko bolo také úprimné, nechcela som aby ten film skončil a to bolo tentokrát moje prianie.

Prianie nie je asi tak precízne premyslený a vystavaný film ako Naša malá sestra či Zlodeji, avšak má srdce no a skrátka decká sú zlaté. Spočiatku sa môže v deji a v postavách strácať nielen Európan a Američan, ale aj Japonec, avšak dôležitejšie je, že... decká sú zlaté. Samotná akcia "vlaky" má svoje vnútorné napätie, i keď v podstate v nej nejde o nič, "iba" o splnenie si detského sna, no a jej najväčšou devízou je fakt, že... decká sú zlaté. Inými slovami Prianie treba viac precítiť, než že by bolo potrebné pochopiť všetky súvislosti a spletité vzťahy. 70%

Japonský režisérHirokazu Kore-edavo väčšina svojich filmov dokazuje, že dokáže majstrovsky pracovať so sociálnou tematikou. Výnimkou v tomto prípade nie je ani snímkaKisekiz roku 2011, ktorá sa primárne zameriava na dvoch bratov - Koichiho (Koki Maeda) a Ryunosukeho (Oshiro Maeda), ktorí po rozvode svojich rodičov žijú oddelene. Predovšetkým Koichi chce, aby sa rodina dala opäť dohromady. Preto hľadá spôsoby, ako tohto vytúženého cieľa dosiahnuť. Na prvý pohľad mierne odľahčený príbeh s detskými predstaviteľmi v hlavných úlohách je pri bližšom pohľade oveľa komplexnejším dielom. Režisér Kore-eda sa v ňom totiž nezameriava iba na detské postavy, ale všíma si problémy naprieč troma generáciami - od detí cez rodičov až po starých rodičov. Hoci každého trápi niečo iné, stále ide o trápenie, s ktorým sa človek musí vyrovnať. A je jedno, či je menšie alebo väčšie. Je jedno, či ide o snahu vidieť prejazd rýchlovlakov, usporiadať si život, alebo vyrobiť sladké koláče. Postavy musia nájsť spôsob, ako sa s prekážkami, ktorým čelia, vyrovnať. Hirokazu Kore-eda tak divákovi (opäť) ponúka pohľad do života bežných ľudí v súdobom Japonsku. Dej príbehu necháva plynúť príjemným pozvoľným tempom a prakticky vôbec v ňom nijakým spôsobom neexperimentuje ani nič nezveličuje, vďaka čomu umožňuje do maximálnej miery vyniknúť prirodzenosti. Výraznú mieru na celkovo vysokej kvalite snímky má herecké obsadenie - či už detské alebo dospelé. Napriek tomu, že film je ako celok kvalitatívne nadpriemerný, možno v ňom badať rozdiely v kvalite prvej a druhej polovice. Zatiaľ čo tá prvá nastavuje akýsi celkový vysoký štandard a zameriava sa na všetky postavy, tá druhá so zameraním na predovšetkým detské postavy je o čosi kvalitatívne horšia. V konečnom dôsledku táto skutočnosť však filmu našťastie výraznejším spôsobom neubližuje.Kisekije nielen jedným z filmov režiséra Hirokazua Kore-edu, ale tiež jedným z dôkazov, ako bravúrne dokáže v príbehoch pracovať so sociálnou tematikou.Kisekije o ľuďoch, ich životoch, ich starostiach a malých radostiach.Kisekidokáže zaujať svojím príbehom, ako aj hereckým obsadením, príjemnou japonskou výpravou a hudobnou stránkou.

Japonsko. OstrovKjúšú.Mestá. • Na juhu leží mestoKagošima, mimochodom prezývané, ako「japonská Neapol」, nakoľko sa v tomto teplom podnebí, zrovna nachádza i aktívna sopkaSakuradžima, kde zároveň vari (po)býva i jeden z ústredných protagonistov, stelesňujúci jedného z bratskej dvojice, a to v podaní staršiehoKoičiho, ktorý je vo veku asi 12 rokov. Tu ostal bývať so svojoumatkou, ďalej,starkým&starkou. • A zase na opačnom konci tohto tretieho najväčšieho japonského ostrova, čiže na jeho severnom cípe, leží práve i najväčšie mesto na ostrove Kjúšú s názvomFukuoka, kde zas pre zmenu tu ostal trčať ten mladší z bratov, t.j.Ryunosuke, ktorý sa zatiaľ trápi so svojim otcom, muzikantom. • Ako ste si už stihli určite správne všimnúť, ich rodičia sa medzitým rozviedli, a tak každý z nich napokon išiel svojou cestou, vrátane týchto súrodencov, ktorých táto nemilá『udalosť』, nadobro od seba rozdelila, za čo sa tiež môžu poďakovať najmä svojim rodičom, a tak ostali aspoňže v dennodennom, telefonickom kontakte, no vskutku by sa rovnako patrilo i niečo nemenej zaujímavé podniknúť, aby sa mohli po nejakom čase znovu stretnúť, či povedzme dokonca i primäť svojich rozhádaných rodičov, aby sa nakoniec k sebe predsa vrátili...? • Na úvod by som začal samotnou autenticitou, ktorá sa teda týkala predovšetkým samotných aktérov v podaníKoičiho&Ryunosukeho. Áno, totižto sú takí extrémne realistickí, že sú i v skutočnosti bratmi, presne tak, Kóki a Óširó Maedovci, sa svojich úloh, zhostili naprosto majstrovským spôsobom, že im to nemáte ani najmenší dôvod neuveriť, keďže sa tentoraz fikcia spojila s realitou, a to konkrétne s takým nevídaným umom, že sa režiséroviHirokazovi Kore'edovi, opäť podarilo trafiť『klinček po hlavičke』, a to hneď na prvý šup! •Z filmu mám vynikajúce pocity, pretože som sa popri tomuto prostrediu a sympatickým, detským postavám, opätovne cítil, nadštandardne perfektne.

Koreeda je frajer. Jeho téma je infantilní (idealistický, naivní) vzdor proti nějak narušenému (rozbitému, nefunkčnímu) modelu klasické rodiny. Dokáže na svět koukat perspektivou dítěte plného snů, představ a nadějí, ale nenechává se příliš unášet a nohama zůstává ukotven vždy pevně v realitě. Já jako divák samozřejmě vím, že přání jakkoliv čistě vyřčené se prostě nesplní jen proto, že se poprvé minou dva rychlovlaky, ale stejně jsem v tom okamžiku na obrazovku koukal se zatajeným dechem.