After Life (1998)

Ešte pomerne vidno, že sa režisér zatiaľ iba hľadal, a to vo svojom v poradí druhom celovečernom snímku, v ktorom sa predovšetkým vyžadovala čo najväčšia trpezlivosť zo strany diváka, aby sa skrátka pripravil na poriadnu spŕšku nekonečných dialógov medzi týmito jednotlivými postavami, až sa to pomaly stávalo naprosto vyčerpávajúcou vlastnosťou tohto počinu... • Síce sa úplne nestotožňujem s tým, že to zároveň bolo i mojim hlavným zdrojom celkovej vyčerpanosti (no, vôbec nemôžem poprieť zrovna ani to, ako som sa strašne tešil na záverečný gong, ktorý vari definitívne oznamoval koniec!), ale som si jednoznačne istý aj v tom, že táto ranná "kore'edovka" , i napriek svojej「mimoriadnej ukecanosti」, mala niečo do seba, i keď sa v podstate neustále krútila zôkol-vôkol intenzívnych rozhovorov v akejsi『posmrtnej agentúre』, áno, vďaka tomu sa práve toto kinematografické dielko, následne posunulo i do ďalšieho rozmeru, a to nielen snáď iba kvôli samotnému dojmu, ako by ste sa proste pozerali na「film vo filme」, čo je tiež ďalšou pridanou hodnotou navyše, konkrétne v tejto vízii, ako si ju vtedy predstavoval v súčasnosti renomovanýHirokazu Kore'eda. • Totižto, aby som počas písania svojej recenzie,『nechodil iba okolo horúcej kaše』, tak predsa čosi viac načrtnem i zo samotného diania, ktoré disponovalo duchovnou charakteristikou, aj keď to tak akosi ani spočiatku nevyzeralo, že sa už nachádzame niekdemimo nášho chápania(trojrozmerného priestoru), akurátne zrejme myslíte na to isté, čo má taktiež recenzent na mysli, pravdaže v tom prípade, ak ste o týchto súvislostiach aspoň trochu presvedčení, tak sa k nim nakoniec rovnako prikloníte, že by sa potom mohli odohrávať v takejto podobe... • Áno, tým vlastne dosť naznačujem najmä to, že všetky tieto postavy sú užpo smrti, anatomto špecifickommieste,ktoré som pomenoval o pár riadkov vyššie, čiže na akomsimedzistupni, sa každému z nich budú postupnepremietaťhádam tienajcennejšie spomienky, na aké si len (ne)spomenú, aby mohli s nimi pokračovať rovno do「posmrtného života」. A od toho sú mimochodom títo sympatickí pracovníci, aby týmto sympatickým zosnulým s tým pomohli. •Osobne som tejto myšlienke určite naklonený, no súčasne s tým rozdielom, že by som ale uvítal oveľa pútavejšie spracovanie, než akurát to, ktoré sa momentálne snažím (o)komentovať. Povedzme, filmových možností, by k priamej dispozícii aj boli, len ich treba smelo vyhľadať...?

Druhá celovečerná snímka japonského režiséraHirokazua Kore-eduz roku 1998 je dramatickou poetikou života po živote. V akejsi ustanovizni majú nebohí ľudia necelý týždeň na to, aby si zvolili jednu jedinú spomienku zo svojho života, ktorá s nimi zostane naveky v posmrtnom svete, zatiaľ čo všetky ostatné zabudnú. Kore-eda čoby majster sociálneho filmu aj vo svojej rannej celovečernej tvorbe jasne dokazuje, že prácu s človekom a emóciami dokáže jemne, ale pevne a poctivo tvarovať do úchvatnej podoby. V prípade tohto kúsku ukazuje, hoci ide o fikciu, že najlepšie príbehy píše život sám. Miestami takmer až dokumentárne poňatie snímania jednotlivých protagonistov pri ich spomínaní na dlhý, krátky, pestrý či nebohatý život je u diváka schopné vyvolať pocit prežívania ich spomienok spolu s nimi, pričom ho akosi podvedome núti spomínať aj na život vlastný. Takýmto spôsobom je divák nielenže naplno vtiahnutý do deja, ale zároveň sa Kore-edovi darí takpovediac vtiahnuť film do diváka, čím vzniká akási dvojitá paralelná reflexia znásobujúca celkový zážitok zo snímky. Jemná príbehová poetika sa nikam neponáhľa a na ploche necelých dvoch hodín dostáva dostatočný priestor na to, aby v rámci nej dokázala rozpovedať fragmenty spomienok postáv a vytvoriť z nich jeden celistvý prvok, v ktorom sa zrkadlí dielo ako také. Blížiac sa ku koncu, kedy má divák možnosť vidieť proces tvorby spomienok, sa dynamika filmu spomaľuje ešte o čosi viac, čo je snáď jediná výčitka, ktorú možno voči Kore-edovmu kúsku vzniesť. Našťastie táto skutočnosť výraznejšie filmu neškodí. Poetika, nesúca sa naprieč celým dejom, sa zároveň premieta do atmosféry. Hoci sa pohybujeme na pomedzí smrti a tým, čo nasleduje potom, nepôsobí snímka vôbec depresívnym či skľučujúcim dojmom. Práve naopak. Film na diváka pôsobí pomerne uvoľnenou a príjemnou atmosférou s umeleckými prvkami jemnej komornosti. Koniec koncov, kedy inokedy si už človek môže dopriať skutočný pokoj, ak nie po smrti? Rovnako príjemné je aj herecké obsadenie, zaujme najmä mladáErika Oda.After LifealeboWandafuru raifuje na prvý pohľad filmom o smrti. Ak je však čokoľvek o smrti, musí to byť najprv o živote. A Kore-edov film je v tomto prípade viac o živote ako o smrti. Poetické stvárnenie toho, že to jediné, čo nám skutočne nakoniec (na konci) zostáva, sú spomienky. Bohužiaľ, aj to nie všetky a všetkým. Nikto síce netuší, čo v skutočnosti "po tom" je alebo nie je, Kore-eda však ponúka aspoň príjemnú a filmovo vysoko kvalitnú predstavu.

Raný Koreeda využívá své předchozí dokumentární praxe k vybudování fikčního světa tak prostého, že sám o sobě nestrhává žádnou pozornost. Vyprávění rytmizuje jen pomocí kamery a slov, hudební doprovod téměř nepoužívá, a pokud s k němu uchýlí, je diegetický, případně se jedná o jednoduchou melodii (zvonkohru), která slouží ke spojení více scén. Stejně jako ve svých dalších filmech se soustředí zejména na člověka a existenciální otázky. Způsob, jakým to činí je opět mimořádně podmanivý, jednoduchý a nenucený. Zajímavé je zejména srovnání se snímky, které se vyprávějí o plnění snů a směřování života. Wandafuru raifu má totiž úmyslně zcela obrácenou dynamiku. Dívat se zpět a směřovat kupředu vychází z naprosto odlišných priorit.

Úplny opak režisérovho predchádzajúceho filmu. Dlhé zábery vystriedalo množstvo strihov. Zo širokých panorám sme teraz detailnejší. Namiesto ticha tu máme nepretržité dialógy. Namiesto lyrickej chladnosti tu máme množstvo emotívnych etudiek. Film je skĺbením dokumentárnych hovoriacich hláv, metafilmu - točia sa tu totiž filmy - a prvky fantasy. Tie posúvajú samotný príbeh na inú úroveň. Je to akési zamyslenie sa nad smrťou, hodnotou života a tiež toho, čo príde potom. Bez efektov, veľmi komorný, zato vypovedajúci o všetkých dôležitých veciach, čo vás s touto témou napadnú. Korééda natočil perfektné dielo so silným emotívnym nábojom a dôležitou autorskou výpoveďou.

jedina vec ktora mi zabranila pretacat film dopredu bola ze sa stale rozpravalo a nechcel som minut pointu alebo dolezity bod. ten tam bol azda len jeden a vobec nebol az taky uzasny. myslel som ze sa to cele skonci tym ze sa z penzionu vykluje psychiatricka liecebna. nie. filmje akoby dokumentarnym rozpravanim ludi rozneho veku ktori si maju vybrat jednu spomienku a s tou zit celu vecnost. a ta ubijajuca stopaz! 2 hodiny? keby sa to zostriha na 1,5h aj to by stacilo a mozno by som dal aj druhu hviezdicku. Aspon vidim ako si rezier predstavuje zivot po smrti - je to skor ocistec ako nieco pozitivne. pozeram ze so stylom tohto reziera sa asi tak skoro nestotoznim, uz som od neho videl Maboroshi no hikari a aj ten bol divny. takze sa s panom Koreedom lucim. vyberam si jendu spomienku do buducna - tam kde sa on nenachadza ;)