Jaký otec, takový syn (2013)

Hirokazu Kore'edaotvoril"pandorinu skrinku"všetkých rodičov, no a zvládol to napodiv s tak podivnou ľahkosťou, že človek prakticky ani nevie, čo si má myslieť. Vážna téma jeho rukami nevzbudila žiadne výrazné emócie, pričom byť na strane jedného z rodičov, lietali by nie len "triesky" ale pravdepodobne aj "plesky". Dva svety odlišného postavenia v spoločnosti môžu evokovať odlišnosť výchovy, no v tomto prípade je to podané asi tak, že väčší kapitál nerobí ešte z rodiča lepšieho rodiča, pričom obaja môžu mať napriek mierne odlišnému spôsobu, respektíve pohľadu na výchovu, rovnako dobré nie len úmysly, ale aj praktiky, ako s malého jedinca vychovať lepšieho človeka, s morálnymi základmi či vysokými hodnotami. Jeden by si myslel, že vnútorné rozpory jednotlivcov či tie vzájomné vzťahové všetkých protagonistov začnú akosi škrípať. No "bohužiaľ", aj toto je podané s akousi noblesou bez akýchkoľvek výraznejších výkyvov. A ja tak teraz nad všetkým premýšľam a pýtam sa sám seba,skutočne som pozeral DRÁMU (??), ktorá by mala zasiahnuť duševne, alebo aspoň chytiť za srdce? No, neviem ..

Ako sa by zachovali rodičia, ktorí zistia, že šesť rokov vychovávajú cudzie dieťa? Odpoveď na túto otázku hľadá vo svojom filme z roku 2013 japonský režisérHirokazu Kore-eda. Autor, ktorý je v oblasti sociálnej drámy ako ryba vo vode, opäť dokazuje, prečo je majstrom svojho remesla. V príbehu, v ktorého strede stoja rodiny Nonomiyaovcov a Saikiovcov, sa Kore-eda dotýka nielen problematiky zámeny detí v pôrodnici, ale predovšetkým vyrovnávania sa s touto skutočnosťou v životoch rodičov. Môže zrazu rodič po rokoch prestať milovať "svoje" dieťa? Je naozaj krv dôležitejšia než rokmi budované emocionálne puto? Kore-edova snímka so sebou postupne prináša iba čoraz náročnejšie otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. Režisér však, podobne ako to dokazuje aj v iných svojich filmoch, dokáže aj s takto náročnou témou pracovať veľmi citlivo. Zároveň sa mu veľmi dobre darí zachytiť emocionálny rozkol, ku ktorému dochádza v životoch jednej či druhej rodiny, pričom nálady, pocity a pochybnosti reflektuje najmä prostredníctvom postavy Ryotu Nonomiyu (Masaharu Fukuyama). Práve on je tým, kto sa s celou situáciou vyrovnáva najťažšie, obzvlášť aj pre svoju vlastnú minulosť, ktorú príbeh postupne odhaľuje. Režisér Kore-eda takýmto spôsobom nazerá ako na vzťah rodičov k deťom, ale tiež na vzťah detí k rodičom.Soshite chichi ni narupredstavuje kvalitne a citlivo natočený film s typickým režisérovým rukopisom. Námetom náročná sociálna dráma v praxi dokáže prerozprávať nejednoduchý príbeh spôsobom, pri ktorom divák ani nemá pocit, že v skutočnosti sleduje pomerne náročnú záležitosť. Ale práve aj v tom je ukryté majstrovstvo Hirokazua Kore-edu. Sentimentu celej snímky pridáva aj dobre zvolené herecké obsadenie a kvalitné prepojenie výpravy s delikátnou prácou kamery.

...Rodičia všetkých detí, na samý úvod vám najprv položím úplnejednoduchúotázku asi v takomto duchu:„Čo by ste (u)robili v tom okamihu, akonáhle by ste trebárs hneď zistili naprosto zásadnú informáciu asi zrovna v tom zmysle, že nemocnica vám pred rovnými šiestimi rokmi, omylom zamenila vašich biologických potomkov?”• V podstate to znamená predovšetkým to, že syna, ktorého ste doteraz vychovávali, ako svojho, v skutočnosti váš vôbec nie je... Áno, je to vskutku strašne nepríjemné zistenie, a to už len z toho prostého hľadiska, že ste o tom doposiaľ nemali ani tú najmenšiu šajnu, i keď zase na strane druhej, predsa nejaké tie indície jestvovali... Vlastne, to je už momentálne teraz celkom jedno, nakoľko je potrebné riešiť aktuálnu situáciu, ktorá snáď automaticky so sebou prináša i množstvo komplikovaných rozhodnutí, o čom by mohli tieto dve rodiny:Nonomiyaovcov&Saikiovcov, vari donekonečna rozprávať, a ešte stále by nemali to konečné východisko? • A asi zhruba takáto je i nálada tejtopsychologickej drámy, ktorú zrežírovalmultitalentovaný, japonský režisér, scenárista, a k tomu i strihač,Hirokazu Kore-eda, ktorý mimochodom tejto problematike veľmi dobre rozumie, a preto je fascinujúce tieto počiny sledovať. • Možno aj kvôli tomu, že má nad nimi absolútnu kontrolu, čo sa teda týka toho výsledného, scenáristického zovretia astrihovej skladby, v ktorej by som napokon našiel i niekoľko「hluchých miest」, ktoré našťastie nie sú rušivými elementmi. • Film ako celok, ma natoľko pohltil, aby som pomaly prestal vnímať svoj vlastný čas, tak som sa do tohto diania mimoriadne zažral, až som si normálne želal, aby sa to nikdy nestalo...

Námet filmu je zaujímavý, nie však neobvyklý. Situáciu som pre seba charakterizoval ako dvojnásobnú nezamýšľanú adopciu. Akokoľvek to charakterizujeme musíme pripustiť, že to má iba zlé a horšie riešenie. Film pomaly, japonským tempom, rozvíja modelovú situáciu, v ktorej je vidno, že Japonci rozmýšľajú a správajú sa inak ako Európania a tiež ich ženy inak vnímajú vzniknutú situáciu ako muži. Napriek pomalšiemu tempu je film dobre rozohraný, škoda len, že v záverečnej časti už scenáristovi došli nápady. V desaťstupňovej škále by som mu dal poctivých 7 hviezdičiek, takto sa musím uchýliť k silným trom, lebo si myslím, že sa z námetu dalo vyťažiť o čosi viac.

JaponskéKukačkyjsou natočené tak jemně, decentně, s grácií a civilně, jak to umí snad jen Koreda. Stačí krapet trpělivosti, a tento film se vnímavému divákovi bohatě odmění. Uvědomil jsem si však zejména jednu zásadní věc: Všichni lidé se tam v podstatě neustále zabývají tím, jak být lepším rodičem, lepším potomkem, lepším manželem, a v důsledku toho lepším člověkem. A opravdu se snaží - dokážeme tohle někdy také ve skutečnosti u nás v Evropě?