Naše malá sestra (2015)

Keďže pre azijatky mám ešte väčšiu slabosť, než pre Terezu Brodskú, pozeralo sa na to naozaj príjemne. Aj dej bol príjemný, priam idylický, až autorku predlohy podozrievam, že nemala dobré detstvo či neskoršie dospievanie a tak si to asi vykompenzovala vo svojom diele. To však nevadí, pretože celkový dojem z filmu bol taký, že človek by si želal, aby to tak v medziľudských vzťahoch fungovalo aj v realite.  Hviezdu navyše pridávam za to, že sa mi tento film čiastočne dostal do sna, čo sa nestáva často.

Melancholicky pomalé ztvárnění života sama s jeho krásami i hořkou příchutí. Spousta příběhů, nevyřčených vět, otazníků. Žádné velké emoce jen pokývnutí hlavou vám musí stačit, jste v Japonsku. Osobně bych ocenil soustředění na jednu či dvě konkrétní linky vyprávění - takhle mi tam chyběla nějaká myšlenka. Resp. bylo jich tam tolik a jen naznačených, že člověk vlastně neví, proč to někdo natočil a proč bych se na to chtěl dívat znovu.

Za mňa ešte vydarenejšia civilná dráma ako Zlodeji a tá bola, opäť za mňa, vydarenejšia než Po búrke. V Našej malej sestre funguje všetko presne tak ako má, všetko je presne na tom mieste a v čase, kde a kedy to aj má byť vsadené a napriek tomu to nepôsobí ako stopercentný dramaturgický konštrukt, ale ako spomínaná civilná dráma, navyše plná autentického prežívania. No a osobne som tam konflikty, zápletku a dokonca aj (minimalistický) dej zaregistroval a tak trochu nechápem, prečo značná časť publika nie. Ak silou mocou hľadať nejaký nedostatok, tak tretia sestra dostala najmenší priestor a nie je vysvetlené prečo. Z výsledného zážitku to ale nič neuberá.

Soužití kvarteta (ne)vlastních sester, veranda jejich starého dřevěného domu jako tmelící místo mezi nimi a uvozené je to dvěma pohřby. Koreedův nenapodobitelný talent (do)jímat bez byť jen nicotného náznaku jakékoli lacinosti, podbízivosti či citového vydírání (a že tady k tomu hned několik scén a témat vybízí, že by se slzopudnosti neubránila jinačí režisérská/scenáristická esa) je zde cítit více než kdy jindy. Žádné drama, žádný konflikt, žádné velké lásky či životní zvraty, žádná zápletka. Pouze to co zde v jiných komentářích erudovanější trefně označili za "utahanou poetiku každodennosti". Nemusí to sednout každému, a hrozí tedy, že dvě hodiny stopáže "nicnedění" se pocitově protáhnou na několik nekonečných dní, ale mě si to naprosto získalo. Jako bych na té verandě v mrazu, jarním rozpuku i během česání švestek seděl s nimi.

RežisérHirokazu Kore-edavo filme z roku 2015 opäť raz dokazuje, prečo je majstrom sociálnej drámy. Vychádzajúc z manga predlohyAkimi Yoshidy, v príbehu o troch sestrách, ktoré po smrti ich otca zistia, že majú mladšiu nevlastnú sestru, uplatňuje svoj jasne identifikovateľný štýl rozprávania. Ten sa aj v tomto prípade zakladá na pomalom a pokojnom plynutí deja, a ba až intímnom nazeraní do životov ľudí - v tomto prípade štvorice sestier - v súdobej japonskej spoločnosti. Režisér Kore-eda sa nesnaží do filmu nasilu vkladať premrštené zápletky, ale takisto zobrazenie životov postáv v ňom neidealizuje. V práve v tejto rovine sa mu darí nachádzať ideálny mix, vďaka ktorému vynikne ako skutočná podstata snímky, tak aj jeho majstrovská schopnosť citlivo pracovať so sociálnymi témami. Možno povedať, že príbehovo divák sleduje prakticky každodenný život štvorice sestier a ľudí, s ktorými prichádzajú do kontaktu. Riešia typické radosti aj starosti, pričom je každá z nich konfrontovaná s menšími či väčšími výzvami budúcnosti, respektíve "duchmi" minulosti. Do veľkej miery preto ide o úplne obyčajný film, ale o úplne obyčajný film v tom najlepšom slova zmysle. Nikam neženúci sa dej umožňuje divákovi naplno vnímať každú minútu Kore-edovho diela. Charakterová rozmanitosť postáv, predovšetkým ak je reč o štvorici sestier, im umožňuje vyniknúť. Práve rozdielnosť hlavných protagonistiek je to, vďaka čomu v konečnom dôsledku vytvárajú kompaktný celok, ktorý napriek ich odlišným pohľadom na svet drží spolu.Umimachi Diaryje ľudský film o ľuďoch. Presne v takej podobe, ako to Hirokazu Kore-eda vie robiť najlepšie. Pokojný, nekonfliktne pôsobiaci a pomaly plynúci príbeh umožňuje vyniknúť postavám, ale takisto aj miestu - prímorskému mestu Kamakura, kde sa film odohráva. Život sestier v príbehu nie je ideálny, ale navzájom sa ho snažia urobiť čo najlepším. A práve zachytená každodennosť vo svojej obyčajnosti je tým, vďaka čomu Kore-edova snímka pôsobí tak výrazne autenticky.