Omša (1967)

Klasická dedinská omša. Atmosféra starého sveta je zachytiteľná i dnes. Nie je nemožné zúčastniť sa obdobnej omše babičiek a deduškov. Staručkých v laviciach kostola, za je oltárom starý popleta a miništranti tiež nie sú z najmladších. Organista i kostolník by mali dávno oddychovať na gangu. Obrazy podobné filmovým (vrátane atmosféry dávno zaniknutých čias) sa podarilo osobne vidieť pred šiestimi rokmi v obrovskom katolíckom chráme ukrajinského mesta Žovkva. Omše, celebrovanej staručkým farárom, bolo účastných sedem stareniek a starčekov poľského pôvodu.

Uchvátilo ma to. Film, ktorý priam dýcha autenticitou a atmosférou starého sveta, zabudnutých obyčají a slepej viery. Nádherné detaily prostého pobožného človeka nasnímané skrz citlivé oko režiséra a „skrytého“ kamerama. A napriek tomu, že Hanák sám tvrdí, že jeho Omša je poctou veriacim, temný ba až groteskný pohľad na cirkev, ako keby vystrihnutý z McCarthyho románov, sa v jeho filme nedá nevidieť. Iba žeby ste boli veriaci...(8/10)

12 minút záberov z omše, končiace sa jej koncom. Ak by film vznikol v 70. rokov, možno by téma bol problém natoľko závažný, že by šiel film hneď do trezoru.

Mám pocit, že režisér Hanák chcel týmto poukázať na "svet", ktorý odchádza s najstaršou generáciou a ktorý už mladým ľuďom nebude mať čo dať ... Hm ... nie je tomu tak. Bohu vďaka!

Ku filmu som sa dostal úplne vhod, práve na prvú adventnú nedeľu - pozrel som si ho práve po mojej účasti na tradičnej liturgii v tento deň. Aj keď snímok zachytáva prechodné slávenie omše (rímsky misál používaný v rokoch 1965-1967), stále ide o tradičný spôsob - bohužiaľ už pod vplyvmi ničivej modernizácie. Bola to práve táto svätosť a silná viera v eucharistického Krista a jeho reálnu obetu odohrávajúcej sa počas svätej omše, ktorá viedla k svätosti celé generácie katolíkov. Po storočia.(27.11.2022)