Ružové sny (1976)

Prostý film o naivnom letnom romániku, s ľahkým humorom a autentickou mentalitou oboch kultúr v typickom dedinsko - osadníckom prostredí plného zábavných postavičiek (hlavne tých osadníckych). Láska môže mať mnoho podôb, rôznu farbu pokožky, iný priebeh a scenár. O snoch to platí rovnako (ehm...). Krásna rómska herečka, jednoduchý trtko s tvárou Juraja Nvotu, milý a svojský príbeh o dvoch ľuďoch a ich spoločnej iskre. Za mňa 75%.

Rómeo a Júlia z rómskej osady v socialistickom Československu. Aj tak by sa dal zveličene označiť film režiséraDušana Hanákaz roku 1976 o láske Rómky Jolany (Iva Bittová) a poštára Jakuba (Juraj Nvota), ktorej neprajú okolnosti ani okolie. Tento takmer skutočne shakespearovsky ladený počin síce patrí do širšieho zlatého fondu (česko)slovenskej kinematografie, ale príbehovo nepredstavuje dielo, ktoré by zvlášť vynikalo svojím námetom. Podobných filmov sa totiž naprieč svetovou kinematografiou dajú nájsť prinajmenšom stovky s tým, že nijak výnimočná nie je ani praktická realizácia tejto Hanákovej snímky. Neopätovaná či v tomto prípade skôr odopretá láska je síce tvárnym materiálom, z ktorého režisér dokáže vydolovať maximum, ale na diváka až taký veľký dojem nerobí. O to viac ale dokážu vo filme zaujať rôzne postavy a postavičky. Ako z prostredia rómskej osady, tak aj dediny, v ktorej býva Jakub. Ich svojský kolorit so sebou prináša nielen humor, ale aj rôzne viac či menej výrazné životné múdra, ktoré sú spolu snáď tým najlepším, čo snímka ponúka. A dobrá je v nej takisto hudba, tie rómske tóny majú čosi do seba.Ružové snyale nie sú filmovo také ružové, ako by si možno divák želal. Nedá sa síce povedať, že sú zlým dielom, ale superlatíva si človek takisto ušetrí. Príbeh o láske, ktorý Hanákov počin ponúka, je síce originálny z hľadiska zasadenia, ale inak je do veľkej miery stereotypom, ktorý nemá čím prekvapiť.

Romantická drámapretkaná snovou poetikou, ktorá sa však zároveň drží pri zemi."Ja ju chcem. My sa ľúbime a ja ju chcem!"PoštárJakubje taký milý zaláskovaný blázonko a RómkaJolankazas pekné dievča s jemnými spôsobmi. A tak kamera sníma ich dlhé, zamilované pohľady, či spoločnú jazdu na bicykli. Ale najlepší bol obed v reštaurácii a hra s písmenkovými cestovinami. DvojicaJuraj NvotaaIva Bittováje jednoducho rozkošná a dobre sa na ňu pozerá. Ale svet dediny a rómskej osady je dosť odlišný a realita nie je tak ružová ako Jakubove sny. Veľmi ma bavili hlášky jeho strýka:"Žena nie je zlý vynález." "Smutní ľudia sa majú najesť."Snímka priniesla smutnoúsmevné čriepky z vidieckeho života a rómska hudba dodala tomu dobrú dynamiku.

Pre svoj druhý celovečerný film si Dušan Hanák vybral príbeh lásky klíčiacej v nehostinnom prostredí tvrdých predsudkov – téma, na ktorú pôsobenie času evidentne nemá nijaký vplyv. Atmosférou sa film spočiatku blížil De SicovmuMiracolo a Milano, a to najmä vďaka charakteru postavy poštára Jakuba, ktorý skoro akoby z oka vypadol De Sicovmu Totovi. Obaja vynikajú bezbrannou naivitou a schopnosťou robiť zázraky. Zázraky a kúzla sú vo filme neustále prítomné v rôznych podobách – či už ide o Jakubove cirkusové triky, o samotné kúzlo lásky, alebo o čary vychádzajúce z tradícií rómskeho folklóru. Kontrastnou rovinou k zázrakom sú už vyššie spomenuté predsudky okolia a nakoniec aj nepríjemná skúška existencie samotného vzťahu Jakuba a Jolanky, kedy sa budú obaja musieť snažiť opäť nájsť onen počiatočný zázrak, ktorý ich priviedol k sebe. Záverečná scéna zobrazujúca dokonalý svet sa svojou poetikou blížila k podobne ladeným scénam v Jakubiskových filmoch. Po hudobnej stránke, okrem pôvodnej hudby Petra Hapky, zaujmú rómske piesne a aj použitie kúska artificiálnej hudby v podobe overtúry z operetyDie FledermausJohanna Straussa ml. Hapka hudobne pracuje s tromi opakujúcimi sa motívmi – sladkobôľnym motívom lásky s inštrumentálnym ťažiskom na zobcovej flaute, ďalej s motívom pre Jakubovho strýka a ragtimovo šmrncnutým motívom pre Jakubove predstavy. Zaujala ma ešte jedna drobnosť v úvodnej scéne – skulptúra vytvorená z prázdnych zápalkových škatuliek – rovnakú hračku si pre seba vytvoril Vladko v Hanákovom debute322. Finálna scéna Ružových snov pôsobí tragicky a úsmevne zároveň – snívať sa dá vždy, ale ako už podotkla Yoko Ono, realitou sa stáva len taký sen, ktorý snívajú ľudia spoločne.

„Právě uběhlo 10 vteřin vašeho života!“Co mne od prvních scén na Hanákově filmu upoutalo, bylo jeho poetické kouzlo tkvící v obrazu kažodenního života, také pak v jednoduchém, ale příjemně jemném humoru, kameře se smyslem pro výtvarno i nádherné Hapkově hudbě, která tu doprovází nejen pošťákovy „růžové“ sny či scény s prostřihy na staré fotografie a lidová výtvarná díla. Zajímavé v rámci tohoto stylu, ve filmu zobrazujícím částečně nepropustnou hranici mezi dvěma světy romské a původní slovenské komunity na vesnice, je pak kombinace dvou hudebních stylů, kdy se Hapkovy „pouťové“ motivy střídají s klasickou romskou hudbou a zpěvy. Samotný příběh na mě však oproti oné poetice již tolik nezapůsobil. Zamilovanost přinesla i své momenty, ale tam, kde se zřejmě mělo prohloubit drama nebo jsem měl pocítit nezapomenutelné okamžiky vzácných setkání letní lásky postupně odsouzené k vynucenému konci či smutných procitnutí Jakuba mimo ně, tam se mi občas snímek trochu vlekl. V této chvíli mě tedyRužové snynezasáhly tolik, jak mohly, přestože svým náhledem do rozdílů dvou komunit v jedné vesnici přinesly v rámci čs. kinematografii své doby cosi jiného.[70%]