Obrazy starého světa (1972)

Při vzpomínce na tento velkolepý nadčasový snímek mizejícího Slovenska si vzpomenu na mé oblíbené výroky Cyrila Höschla:  Smrt je jistota: Za sto let bude většina z nás zapomenuta, což může vést k nostalgii, ale i k osvobození od úzkosti z toho, co si o nás myslí druzí. Prioritou je přítomnost: Namísto lpění na nepodstatných detailech a strachu z budoucnosti je lepší žít smysluplně v přítomnosti.  A já dodávám, vytvořili jsme si velkolepý konstrukt svázanosti s věcmi, majetkem, mobily, zážitky a zapomněli jsme na jednoduchost života.

Fotografie Martina Martinčeka sú legendárne a vo svojej podstate rovnako kvalitné ako tie od Plicku. Režisér Dušan Hanák k nim pridal živé, hovoriace portréty.Huty, Liptovská Revúca, Vyšný Kubín, Kováčová, Oščadnica, Sliače, Terchová, Jakubovany, Riečnica, Liptovská Lužná... Verona Ralíková, Adam Kura, Jozef Orságh, Juraj Michelík, Anton Miček, Františka Ševčíková, Adam Struhárňanský, Jozef Račko, Alojz Kováč, Matej Dudka. V tých strhaných, vráskavých tvárach sa zračí ukrutne ťažký život, čo majú za sebou. Nepozerá sa na to ľahko, ale je to autentické. Silná existenciálna záležitosť, tento dokument.

Nemal som pôvodne potrebu písať túto recenziu, pretože film vypovedá sám za seba. Avšak nedá mi to po prečítaní si príspevku užívateľakaposlav, ktorý Hanákovmu majstrovskému dielu udelilodpad!Zdôvodnil to tým, že film je čiernobiele nič, ktoré nič nevypovedá a ukracuje iné filmy, ktoré majú prepracovaný scenár a výborných hercov...Úroveň ignoranstva a absolútnej stupidity tohto názoru je sama o seba nemerateľná, ale človek si povie, žekaposlavpo a) netuší čo je to dokumentárny film a po b) z poézie pozná iba Mor ho!. Avšakkaposlavnasadil svoju idiotsvu korunu svojim hodnotením 46 minútového propagandistického filmu syna Jána Slotu -Voľba národa.Svedectvo z Donbasu.Tomuto "filmu" bez prepracovaného scenára, bez hereckých výkonov, otrasnou kamerou udelil 4 HVIEZDIČKY. Teda ak už je drahýkaposlavtak zasadený na % hodnotenie flmov a považuje ho za nie virtuálny, ale skutočný nástroj hodnotenia kvality snímku - práve si prekusol vlastný chvost. Toto kinematografické salto mortale si dokonca uštedril človek, ktorý ma 7000 (!) hodnotení na čsfd (hodnotí úplne, ale že úplne všetko). Niet lepšej iustrácie toho ako filmové databázy a masovosť filmového média odsudzuje filmy ako je ten Hanákov mimo pochopenia väčšiny ľudí. To, že negramotní ľudia spred 50 rokov vyobrazení vo filme, niesli so sebou väčšiu múdrosť ako takíto rozdrapení vyznávači tradičnej rodiny, ruskej superiority a amerických filmov C-kategórie prznia nielen to čo kinematografia je a môže byť, ale aj to čo bola. Smutné. Smutné. Smutné.

Obrazy starého sveta ako ho poznám z rozprávania mojich starých rodičov, hlavne môjho starého otca. Jeho rodičia žili v takýchto pomeroch – na lazoch. Bolo to, ako by som otvárala cudzie rodinné albumy. Vychádzali z nich bezzubí starkí, ktorí strávili svoj život v úplnej chudobe a jednoduchosti, až nám to dnes môže pripadať romantické. Môžeme však povedať, že napriek všetkému nemali šťastný život? Z ich očí na mňa pôsobila statočnosť, nesťažovali sa na krutosť osudu a bol krásny moment, keď sa pokúšali nájsť odpoveď na otázku, čo je šťastie... Vďaka za takéto perly – aspoň takto sa môžeme pozrieť do doby, ktorá sa nevráti a už si nedokážeme predstaviť život s jednou lyžicou a jedným hrncom v domácnosti. Pri troche šťastia bola kozička... Nie je to ani sto rokov, čo naši predkovia takto žili.

...TOTO SÚ PRÍBEHY LUDÍ, KTORÍ OSTALI SAMI SEBOU. ZABUDNUTÍ A PROSTÍ, VRASTENÍ DO ZEME, Z KTOREJ VYŠLI. NEMOŽNO ICH PRESADIŤ PRETOŽE BY ZAHYNULI... Takhle začíná tenhle dokumentární film jenž ukazuje koloběh života a smrti, životní moudrosti, krásy a krutosti života. To vše bez příkras. Byl to pro mě hodně silnej zážitek ke kterýmu asi ani nemá cenu něco víc psát, protože žádný slova nemůžou vystihnou výpovědní hodnotu tohohle díla.