Súkromné životy (1990)

Súkromné životyrežiséraDušana Hanákaz roku 1990 tak trochu pripomínajú voľné pokračovanie jeho nie veľmi dobrého, o päť rokov staršieho filmuTichá radosť. Aj keď s ním - až na primárne zameranie sa na ženské postavy - nemajú nič spoločné. Nehovoriac o tom, že v tomto prípade ide o dielo kvalitatívne o čosi lepšie. Príbeh o dvoch nevlastných sestrách (Jana ŠulcováaMagda Vášáryová) je psychologickou sondou nielen do ženského a súrodeneckého sveta, ale do sveta vzťahov vo všeobecnosti, keďže režisér Hanák v snímke pracuje s viacerými postavami, snažiac sa komplexne zachytiť neraz komplikované vzťahy medzi nimi. A dá sa povedať, že celkom úspešne, keďže postavy predstavujú najvýraznejší prvok, aký možno v tomto filme nájsť. Dielo "ťahá" najmä dominantná, takmer bez emócií hrajúca Jana Šulcová, veľmi zaujímavý je v role novinára-spisovateľa ajVáclav Helšus. Vo vedľajších úlohách sa objavuje viacero známych hereckých tvárí. Príbehu ako takému by neuškodilo, ak by bol o trochu dynamickejší a výraznejší, ale svoj účel v podstate spĺňa, dobre pracujúc s rovinou psychológie. Snímka zároveň dokáže zaujať svojou autentickou výpravou, ktorá reflektuje atmosféru a reálie končiacich sa osemdesiatych rokov v Československu a blížiaci sa pád komunistického režimu (v scéne zo strechy napríklad za Václavom Helšusom aStanom Dančiakomstále vidieť nápis "Proletári všetkých krajín, spojte sa!").Súkromné životynie sú filmom, o ktorom by sa dalo hovoriť ako o excelentnom. Ide však o pozerateľnú drámu s prvkami psychológie, dosahujúcu priemerných kvalít, ktorou si režisér Dušan Hanák do istej miery napráva reputáciu poTichej radosti.

Komplikovaný príbeh nevlastných sestier Nade a Eleny. Ich vzťah nie je problematický len medzi nimi navzájom, komplikujú im ho aj muži, deti, rodičia, zdravie aj práca. Ambície, starosti, záväzky a šťastia niet. Spája ich jeden muž, Martin, neúspešný spisovateľ a nakoniec kotolník, vďaka ktorému vlastne vzniká ďalšia generácia nevlastných sestier. Jana Šulcová a Magda Vášáryová stvárnili svoje "nešťastné" role veľmi dobre. Hudobne podfarbuje film typicky zmes jazzu a symfonickej hudby.

Z nemnoha celovečerních filmů Dušana Hanáka jsou zejména poslední dva vynikajícím zážitkem. Zde vSúkromných životechopakovaně spolupracuje s Magdou Vášáryovou poTiché radosti. Hereckou partnerkou Vášáryové je Šulcová a jejich společným osudem Helšus. Sestry jsou každá jiná, starší se právě vyrovnává s tím, že už nikdy nebude mít další děti, a ta mladší se stává matkou poprvé. Ta starší pěčuje o jiné, ta mladší je herečkou. Jejich matka jim jasně dává najevo, kterou z nich považuje za slabší. Obě navzdory svým profesím a rolím ve společnosti žijí velmi obyčejný život, na jakýkoli přepych není kde brát... zvlášť, když jejich muž odmítá psát prorežimní objednávky. Hutný civilní film o generaci, která mohla mít všechno.

Přestože mě "Tichá radost" zaujala více (před chvílí jsem musel pro odlišení zvednout její hodnocení na 5), považuji i "Soukromé životy" za velice zdařilý film. Výseč, kterou si Dušan Hanák zvolil pro popis soukromého života v "(r)evoluční" době, je pesimistická, nejen co do hradu z paneláků, omšelé nemocnice (snad jen děcká vanička byla trochu k světu) atd., ale především co do lidských aktérů - ani jedna osoba nebyla spokojená, neřku-li šťastná (ani tu holčičku zřejmě nečeká mnoho dobrého). Navíc se Hanák přichyluje k suché deskripci, nehledá žádná (pokud, tak jen virtuální) řešení, jakoby postavy režírovaly jeho a nikoli on je (možná právě tomu se říká "režisérský um"). Všechny postavy by se chtěly "darwinovsky" vyvíjet, ale jsou bez vůle (odpor je pouze kapricem), bez šťávy a jsou sexuálně apatické. - A tak jsme i já pochválil tento negativní film jen samými negacemi.

Hanák v niektorých aspektoch uspel, v iných nie. Keď už sa tu porovnáva s Bergmanom, tak v tom pokračujme. Hanákovi sa podarilo zachytiť útrapy strednej generácie myslím celkom vierohodne a tomu zodpovedajú aj fajn napísané postavy. Horšie sú už napísané dialógy, ktoré častokrát s autenticitou života nemajú spoločné zase nič. Na otázku sestry, že čo to bude, tá druhá s vážnosťou odpovedá, že chlapec....tí sú úprimnejší....Helšus vstupujúci do jazera v šatách, uf...a tak podobne. Rodičia neprejavujú žiadnu radosť z narodenia dieťaťa, všetci vo filme sú permanentne v ťažkej depresii. Čo je ale najväčšia škoda, tak to je Helšusova postava a jej "neaktivita." Je to proste idiot na pohľadanie a niet dôvodu s jeho vnútornými démonmi súcitiť. Práve preto, že svoje životné sklamanie prenáša aj na ostatných a spôsobuje im ešte väčšie problémy. Hanák nakrútil ťažkopádny film, ale dokázal niekedy úspešne rozprávať obrazom. Keď sme v jednej scéne akoby mimochodom svedkami troch postáv rozdielnej vekovej kategórie v mizanscéne, vydá to viac, ako ďalší kvázi trefný životný bonmot.