Tichá radosť (1985)

Dušan Hanák je tvorca, ktorý dokáže najautentickejšie vystihnúť ponurú náladu spoločenských vrstiev v kontraste dennodenného života. Hoci sú postsynchróny opakom autentickosti, v jeho prednese to nepociťujem ako nevýhodu. Vie pridať zvuk hlasu zo štúdia a umne ho zapracovať do vonkajšieho prostredia. Oproti iným jeho filmom je možno viac jednorozmerný, ale zas z druhého hľadiska nedáva jednoznačné odpovede ako pochopiť nepochopenú ženskú dušu.

Tichá radosťrežiséraDušana Hanákaz roku 1985 je filmom (nielen) o zdravotnej sestre Soni (Magda Vášáryová), ktorá žije v citovo chladnom manželstve, ale všeobecne o ľuďoch márne hľadajúcich šťastie a radosť vo svojich životoch. Dej filmu, odohrávajúci sa z veľkej časti v nemocnici, sa zameriava na partnerské a medziľudské vzťahy, odhaľujúc často bežné a neraz skryté problémy, ktorým musia ľudia čeliť. Hanákova snímka preto do popredia stavia najmä postavy, prostredníctvom ktorých reflektuje svoju hlavnú myšlienku. Divák by si mohol myslieť, že v autentickom ponurom časopriestore socialistického Československa osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia, v ktorom sa film odohráva, bude celkové zúfalstvo postáv o to citeľnejšie. Bohužiaľ, opak je pravdou. Námet, ktorý papierovo vyznieva potenciálne, v praxi síce najväčšmi pracuje s postavami, ale tie, ako sa postupne ukazuje, sú pomerne nevýrazné a nezaujímavé. Filmu ako takému navyše nepomáha ani príbehová pomalosť. Tá by síce nemusela byť nutne zlá, ale to by s ňou museli tvorcovia lepšie pracovať, čo sa v tomto prípade nedeje.Tichá radosťpatrí medzi kinematografické diela s tematikou prázdnoty v manželstve a živote. Snaží sa byť sondou do vnútra postáv, priniesť divákovi pohľad na ich emócie a prežívanie. A aj keď v Hanákovej snímke tieto črty možno badať, nedá sa hovoriť o tom, že by dokázali natoľko zaujať, aby to k lepšiemu ovplyvnilo kvalitu diela ako celku. Summa summarum - podpriemerný a príbehovo slabý film s nevýraznými postavami, ktorý nedokáže ani zďaleka využiť svoj potenciál.

Kdysi jsem četl, že Pedro Almodóvar je jediný muž, který rozumí ženský duši, ale z tohoto filmu mě přišlo, že Dušan Hanák umí ženské duši i velmi pozorně naslouchat, protože jinak by neměl šanci natočit tak nádherný film ve který předvádí Magda Vášáryová exceletní herecký výkon a vedlejšky hrajou taky výborně. Asterka v 80 letech byla k sežrání. Myslím si, že není moc chlapů, který umí takhle citlivě trefit ženskou křehkost a sílu věci měnit současně.

Dobre sfilmovaný citlivý príbeh zdravotnej sestry Sone, ktorá sa cíti v manželstve osamelá a nešťastná. Neporozumenie s manželom ju núti hľadať. Nadviaže vzťah s podobne postihnutým doktorom, lenže ten sa nevie zo vzťahu s manželkou vymaniť. Krásna Magda Vášáryová v hlavnej úlohe hľadá vlastnú cestu životom a nepotrebuje na to nikoho. A hoci emancipácia a feministické myšlienky nie sú súčasťou Soninej výbavy, stále na ne naráža. Okrem nej sa tu mihne množstvo známych českých a slovenských hercov. Nie je to síce hollywoodska produkcia, ale Hanák citlivo zachytáva atmosféra príbehu.

Tichá radosť je příkladem takřka stoprocentně přiléhavého pojmenování výsledku. Jelikož mimo název ústředního motivu filmu je taková také svým tempem průběhu, chováním a vůbec celkovým vyzněním a dovolím si tvrdit že pozorný, trpělivý a nutně oslovený divák ji takto nakonec také vnímá. Je to příjemně tíživá rozvaha nad osudem s notnou dávkou poetiky, na které se podepisuje výrazně baladičnost slovenštiny.