Karetní hráč (2004)

Il Cartaioje film z období, kdy už Argento nedokázal vždy úplně naplnit očekávání. Kamera a přirozeně nasvícené lokace v Římě neuráží, ale už se nedočkáme experimentů ani výtvarných úchyláren. Levné hloupé finále je snad až příliš i pro lidi zvyklé se bavit italským cringe. Pokud ale potřebujete zaplácnout večer detektivkou o vrahovi hrajícím s policií ďábelskou hru, proč ne.

Tento film som odkladal roky a to kvôli prečítaní obsahu, ktorý ma vobec nezaujal. Ale vedel som, že raz si toto Argentove dielko budem chcieť pozrieť a práve teraz nastal ten správny čas. Ja netvrdím, že je to nejaký zázrak, ale videl som od Argenta toho už veľa a tak u mna sa až o takú tragédiu nejedná. Mne menej ako tento sadli, napríklad taký Vrah prichádza v noci alebo Čierne okuliare. Film celkom v pohode ubieha a aj keď sa vrah dá uhádnuť o dosť skôr, tak film ma dosť svižne tempo a to si vždy cením, žiadna zívačka z mojej strany nehrozila. Ide i o dosť originálny námet a aj keď to pán režisér mohol viac zdramatizovať, tak niektoré sceny mali hustú atmosféru i vypätie. Ako som už napísal, že sa nejedna o Argentov skvost, tak podľa mna sa nejedna ani o prepadák, slabé 3*.

Z hlediska zobrazeného násilí velmi umírněný Argento, kdy především mučení dívek a amputace částí jejich těla jde mimo kameru. Mrtvoly jsou jako živé, což má na svědomí odborník na speciální efekty, Sergio Stivaletti. Cunningham je zasmušilý a po většinu doby vážný, přesto má jisté sympatie. Nechybí Argentovy oblíbené barvy - žlutá a červená, zejména v bytě inspektorky, než je po zhasnutí vystřídá třetí barva - modrá. I přes délku má film slušné tempo. Nejlepší scéna je objevení hráčova doupěte, své kouzlo má i použití rybářského háku. Kdysi jsem byl spokojenější také proto, že závěr jsem si i po letech kupodivu pamatoval. Hodnocení ponechávám.

Dario Argento je neodmysliteľnou súčasťou v rebríčku mojich najobľúbenejších režisérov. Silne ovplyvnil môj filmový vkus predovšetkým svojim triom famóznych snímkov "Phenomena", "Suspiria" a "Inferno". Získal si môj obdiv a rešpekt, ktorý mi nedovolí prvoplánovo kritizovať ani jeho ďalšie filmovové diela. Tento Talian ešte nepatrí do starého železa. Je to režisér a scenárista, na ktorého proste nedám dopustiť. Na rozdiel od niektorých tunajších užívateľov som okúzlený aj jeho neskoršou tvorbou z nového milénia, do ktorej spadá aj titul "Kartový hráč" (Il cartaio) z roku 2004. Nie je to síce taká pecka ako jeho staršie diela, ale moje očakávania maestro Argento splnil. Pre niekoho je to podpriemerný krimi thriller, no pre mňa to je veľmi obstojné talianske retro giallo. ***

V očakávaní katastrofy som dostal celkom obstojné giallo nakrútené a zasadené do nultých rokov. Bohužiaľ cítiť, že šlendriánska logika patrila skôr do sedemdesiatok a osemdesiatok a tu pôsobí značne rušivejšie. Polícia má k dispozícii zábery z interiéru vrátane netradičného tvaru okien, ale nikoho nenapadne trochu popremýšľať nad tým, kde v Ríme by sa dala taká budova nájsť, veľa ich zrejme nebude. Identita vraha je tiež akoby vystrihnutá z počiatkov žánru, ale nejde zase ani o sklamanie. Finále je vymyslené slušne, len mohlo byť nakrútené lepšie. Argento sa snažil, ale asi už chápal, že giallo patrí do inej doby a konkurenciu svojim filmom už nezatieni.