Děs v opeře (1987)

Prostředí krimi filmů odehrávající se na filmovém placu nebo v divadle mám moc rád. Tohle mě ale dost zklamalo. Postavy se chovali naprosto debilně až to bolelo. Herecké výkony byly blbé.SPOILER!!!Nechápu jak vrah mohl přežít poklování od hejna vran a následné zapálení. Vždyť jsme jeho tělo vidělo doslova hořet a on se tam potom objeví úplně bez popálenin. Kdyby z filmu vystřihli posledních 15 minut a vraha by prostě uklovali vrány, tak by mi to nevadilo. Ale jinak to bylo blbé. Ale dobré napínavé scény a více akce než vDevítiocasé kočce.

Na niektoré veci je proste neskoro. Napríklad na to, aby ste sa po štyridsiatke pokúsili prísť na chuť žánru, ktorý vás dovtedy celý život obchádzal. Ako ja giallu. Chápem, o čo ide a rozumiem jeho popularite medzi fanúšikmi, ale za mňa je to proste nech robím čo robím pomerne nudný hororový pod-žáner. Nie je zlý, miestami je naopak práveže veľmi dobrý, ale počet giáll, ktoré ma bavili, by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky a ešte by mi plno prstov zostalo voľných (zdravím zbožňovanú Phenomenu). Des v opere sa môže pochváliť skvelou výpravou (opery, ehm...), sympatickou hrdinkou (sympatickou fyzicky, nalejme si čistého vína, že postavy v giallách nezvyknú bývať špičkovo napísané) a sériou odpudivých okamihov (ak v hororoch vyhľadávate šialené scény s očami, prídete si na svoje). Za mňa je to ale asi tak všetko. Potešila ma každopádne napínavá scéna s „policajtom“ v byte a akčné „prírodné“ finále, keďže predstavovalo radikálnu zmenu režimu oproti zvyšku filmu.

Vizuálna stránka je opäť (ako to je u Argenta zvykom) perfektná, nádherné nájazdy kamery, rôzne uhly, vyzerá to prvotriedne. Oveľa horšie to je so scenárom a dialógmi. Neviem či to bolo anglickou verziou, ale mne tie dialógy pripadali ako z nejakého porna, no herecké výkony všetkých zúčastnených boli tiež na podobnej úrovni. Pri scéne, keď sa Betty s kamarátkou chcú ukryť v byte som sa už neubránil smiechu, to už bolo na hranici paródie. Škoda toho, lebo kamerou a hudbou Argento dokáže budovať dobrú atmosféru a potom si to celé takto pokašle. Samozrejme krvavé scény boli tiež výborné, ale viac ako na priemer to v konečnom zúčtovaní nedalo.

Římský patricij Dario Argento zůstává sice stále a celou duší v zajetí Kolossea, ale zde již zvažuje nízké (krvák) s vysokým (opera) a dospívá k váchalovské vizi, že rozdíl mezi nimi leží jen a pouze ve způsobu čtení. Ostatně vstup do filmu (opery) je skvělý; válečná macbethovská kakofonie s pokřikujícími havrany (ever more!) je skvěle vymyšlená i dobře natočená. Idea "vidět buď všechno nebo nic", také není k zahození,  přestože jsem měl pocit, že to na dotyčnou příliš nezapůsobilo. Přestože raději zůstanu u Váchalových dřevorytů, je někdy třeba vzít do ruky i jinou četbu.

Argentova Opera je svojím spôsobom giallo experiment, v ktorom sa režisérovi podarilo prepojiť nápadnú vizuálnu štylizáciu (jeden z atribútov žánru ) s pompéznosťou operných kulís a zároveň ešte viac zdôrazniť hnaciu silu celého giallo, kontrast vysokého a nízkeho. Vysoká miera štylizácie závisí primárne na kamere, ktorá je úchvatná, či už ide o nájazdy, pohyb po točitých schodoch, alebo detail na oko havrana. Prepracované sú taktiež špeciálne efekty. Použitie kontrastu ako výstavbového prvku je badateľné na niekoľkých úrovniach. Ako prvé je to kontrast žánrov (giallo ako ten nízky a poklesnutý, opera ako ten vysoký), ďalej kontrast badateľný v práci s hudbou (operné árie na javisku, alebo pri vrahovom besnení, ktoré je tiež podkreslené aj hard rockom), alebo protiklady medzi snahou o čisté umenie a tlakom komerčnosti či pobúrenie, ktoré vyvolávajú inovácie operného režiséra pri koncipovaní jednotlivých predstavení – Argentova "pomsta" konzervatívnemu divákovi. Na rozdiel od iných Argentových giallo filmov, ktoré už mám za sebou, som v Opere skutočne miestami pociťoval silné napätie a režisérovu nápaditosť pri jeho výstavbe. Čo film ťahá dole je slabé vyvrcholenie príbehu (motív vraha bol dosť nejasný), s čím súvisí aj deravý scenár a najmä posledných 20 minút, úspešne vykrádajúcich román Thomasa HarrisaRed Dargon(1981), čo by ani tak nevadilo, keďže sme v postmoderne, ale Argentovo finále je, na rozdiel od toho Harrisovho (či Ratnerovho, ktorý knihu sfilmoval v roku 2002), vyslovene komické a ničí dovtedy solídne vybudované napätie. Keď už hovorím o referenciách, v Opere zaznievajú árie od Verdiho, Pucciniho či Belliniho a čo sa týka havranov, nemohol som si v istej scéne nespomenúť na chudáka Dana Fawcetta z HitchovýchVtákov.