Kapitán Dabač (1959)

Jeden z mnohých príspevkov filmovej tvorby zameranej na SNP, ktoré v časoch socializmu vznikali snáď po desiatkach. Úprimne priznám, že ma tá dobová mentalita pri tvorbe týchto filmov nikdy nechytila za srdce, a hoci tento film ako jeden z mála vyčnieva nad jednoduchú dejovú priemernosť väčšiny týchto filmov, stále je to pre mňa len lepší priemer. Samozrejme Ladislav Chudík v hlavnej úlohe podáva veľmi dobrý výkon, a vnútorná rozorvanosť jeho postavy je jednou z hlavných devíz filmu. 60%.

Konec druhé poloviny padesátých let se odehrával ve znamení nástupu první vlny toho, co bylo později nazváno obrodným procesem. Boj proti dobově vymezenému kultu osobnosti byl otevřený věcnému pohledu vůči předcházejícím propagandistitickým nánosům. KAPITÁN DABAČ je jeden z nejstarších slovenských pohledů na tuto i pro nás významnou historickou dobu. SNP je tu nazíráno v mezích daných možností - i finančními limity výpravy - se snahou o postižení složitostí té doby, ale i existencí mezních charakterů, v nichž věrnost antifašismu zápasí se živelností povahy a nezkrotností temperamentu. Že se jedná o životní Chudíkovu úlohu, o tom nemůže být sporu; ale stejně nutné je si všimnout i Elo Romančíka či Olgy Zöllnerové. DABAČ hodně přippomíná dobové filmy italského neorealismu. V každém případě se jedná o dílo nadčasové ze zlatého fondu slovenské i československé kinematografie hraného filmu.

Kapitán DabačrežiséraPaľa Bielikaz roku 1959 patrí k filmom, ktoré v časoch vlády jednej strany v Československu vznikali ako huby po daždi. Slovenské národné povstanie predstavovalo vďačnú tému, ktorá sa režimu hodila, a preto sa najmä v slovenskej produkcii objavovala pomerne často. Bielikov počin ale možno do istej miery považovať za nekonvenčný. Namiesto zamerania sa na Slovenské národné povstanie ako celok, si všíma najmä jednu postavu - Vladimíra Dabača (Ladislav Chudík). A navyše, nevykresľuje ju ako politicky presvedčeného partizána, ale ako metamorfózou prechádzajúceho vojaka armády klérofašistického Slovenského štátu. Dabač neverí jednej ani druhej strane. Vedie boj nielen s nepriateľom (najprv na jednej a potom na druhej strane), ale aj sám so sebou vo svojom vnútri. Snaží sa nájsť presvedčenie a zmysel v tom, čo sa deje okolo neho a čoho je súčasťou. Niet preto divu, že práve postava Dabača, stvárnená výrazným Ladislavom Chudíkom, je najsilnejším prvkom celého, inak z príbehového hľadiska skôr priemerného filmu. Herecky zaujme aj pekná mladáZdena Grúberová.Kapitán Dabačsíce príbehovo stráda, ale túto skutočnosť dokáže čiastočne kompenzovať. Či už hereckým výkonom Ladislava Chudíka, ale takisto aj celkovou akčnosťou filmu. Tá je prekvapivo dobrá a viaceré scény vďaka nej dokážu diváka zaujať, najväčšmi potom tá z krčmy. Sčítané a podčiarknuté, Bielikovo dielo v tomto prípade ťaží najmä zo svojho názvu. Bezpochyby patrí k najznámejším filmom (česko)slovenskej kinematografie, kvalitatívne je však priemerom. Pozerateľným, ale stále len priemerom.

„Chceli ste ma počuť. Nuž počúvajte.“Ďalší príspevok do fondu o SNP (Keby som mal pušku, V páse zlomená) a akiste riadne slávny film, ale mňa pravdupovediac trochu nudil. Hore spomenuté tituly ma bavili viac, hoci boli paradoxne oveľa komornejšie. Chudík je tu každopádne skvelý a ťahá to dopredu ako naštvaný buldog. Na konci ich tam Laco od*ebe pomaly až na Tarantina, ale film obsahuje divné veci, ktoré mi vadia, ako nerealistické akčné scény, kedy sa smrteľne zranení vojaci smiešne chytajú za hruď a pomaly padajú k zemi, alebo vedľa nich vybuchne granát a ich neodhodí tlaková vlna... ale sa pateticky chytia za hruď a zosunú sa k zemi. To fakt nie, cítil som sa ako v paródii Leslieho Nielsena. Naopak, oceňujem o čo komornejšiu a civilnejšiu, o to napínanejšiu scénu s návštevou domu, v ktorom ukrývajú nepriateľského vojaka. (Smutný) palec hore i za intenzívnu scénu masovej popravy. Veru. Boli to strašné časy.

Kvalitne natočená vojnová dráma zobrazujúca príbeh stotníka Dabača, ktorého na zbehnutie z ukrajinského frontu privedie nevera jeho manželky. Pripojí sa so svojou stotinou k povstaniu. Celý film je predchnutý ideologicky správnymi názormi. A čiernobielymi charaktermi sa nešetrí. Herecky ide hlavne o koncert Ladislava Chudíka v hlavnej úlohe. V jeho tieni však nezostávajú ani Elo Romančík či Zdena Grúberová. Nezabúda sa ani na internacionálnu pomoc či gardistických zradcov. Paľovi Bielikovi sa podarilo vytvoriť pochmúrnu povstaleckú atmosféru aj keď sa nájde miesto aj na čierny humor s pilulkami proti fašizmu (granáty). Typicky pre toto filmové obdobie všetok zvukový priestor mimo dialógov vypĺňa monumentálna symfonická hudba ako od Wagnera. 70%