Jeřábi táhnou (1957)

Tak prvé, čo ma zdvihlo zo sedačky bol záber na Borisa bežiaceho po točiacom schodisku a ono to ešte pokračovalo... Kamera je tu na päťdesiate roky proste luxusná, tam niet, čo dodať, iba sa skloniť až po zem. Zároveň je veľmi málo vojnových filmov, ktoré sa či už dostali na západ z Ruska alebo celkovo sú točené z pohľadu ruskej armády, takže palec hore za originalitu a jedinečnosť. Samotný príbeh zo začiatku vyzerá veľmi klišoidne, no ani náhodou tak nekončí. Samotná Veronika je vskutku svojský a vo filmoch nevídaný charakter. Film nie je zároveň ani extra komplikovaný, skôr je dôraz kladený na umelecké a poetické zobrazenie vojnovej a povojnovej reality so symbolom žeriavov, ktoré vyjadrujú nádej na nový začiatok. Trošku tu a tam cítiť slabú režimovú propagandu, ktorej tam skutočne je iba ako šafránu z čírej povinnosti. Pekný film.

Jedným z najvýraznejších prvkov filmu je jeho vizuálna škála, ako Kalatozov využíva majstrovskú prácu kamery, zachytávajúc krajinu a postavy s nezabudnuteľným umeleckým výrazom. Jeho schopnosť manipulovať s obrazom vytvára dojem hlbokých emocionálnych rozmerov príbehu. Žeriavy, ktoré tiahnu za horizontom, sa stávajú metaforou túžby po lepšom živote, slobode a nádeji, toto je vidieť hlavne na konci, keď Veronika rozdáva kvety pričom už vie, že, čo sa stalo s jej milým.

"Держитесь, мол, товарищ Бороздин, до последней капли крови! Бейте проклятых фашистов! А мы на заводе, здесь, в тылу, будем выполнять и перевыполнять."Mimoriadne sugestívna vojnová dráma zaradená v zozname1001 filmov, ktoré musíte vidieť, než umriete, ktorá kombinuje hlavne 2 motívy: motív ľudského utrpenia počas nezmyselného vojnového besnenia a motív nehynúcej lásky. Toto dielo z môjho pohľadu absolútne nestarne a ani po viacnásobnom zhliadnutí u mňa nestratilo čo i len kúsok svojho čara. Najväčšia sila filmu spočíva v úžasnej kamere (Sergej Urusevskij, veľmi invenčne využívajúci ručné snímanie), ktorá vytvára jeden podmanivý obraz za druhým (ohromne na mňa zapôsobili napríklad výjav zo zbombardovaného domu, scéna znásilnenia, scéna umierania, či scéna pokusu o samovraždu). Príliš však nezaostávajú ani ostatné zložky filmu, ako sú silný, vyvážený príbeh a veľmi presvedčivé herecké výkony, predovšetkým sympatickej ústrednej dvojice Taťjana Samojlova (Veronika) a Alexej Batalov (Boris), obaja netuctoví, s veľkou dávkou osobného šarmu. Film je navyše aj nesmierne emotívny a najmä v jeho závere je ťažké ubrániť sa dojatiu."Скажи мне, что для тебя сделать." "Чтобы тебя никогда не было на свете."

Taťjana Samojlová super. Až se člověk diví, že zase tak moc nehrála. Kamera je doopravdy v některých záběrech na tu dobu vážně perfektní. Ona celková kompozice hraje pěkně do karet. Bohužel to hlavní bylo, že film u mě nevyvolal vůbec žádné emoce. Je to sice pěkně zahraný, ale nějak to ve scénáři skřípe. Romance je bohužel už trochu na dálku a Veroniku sledovat v její naději jejího milovaného co je někde na frontě se prostě omrzí. Je tam sice síla nějaké naděje, útěchy v sobě vlastní, ale já byl až moc ledově chladný, že sem se více začal nudit. 65%

Dnes mám chuť podívat se znovu na Jeřáby. Film jsem viděla poprvé jako malá holka v našem kulturním domě na malé vesnici. Tehdy jsem možná pár scén prospala, později už nikdy. Film jsem viděla mnohokrát, stejně jako Baladu o vojákovi nebo ...a jitra jsou zde tichá. Miluju tyto sovětské filmy už řadu let a nikdy mi nezevšední. Působivý příběh, úžasná kamera, krásná hudba, uhrančivá Taťjana Samojlova a několik scén, které mi nikdy nevymizí z paměti.