V piatok, trinásteho... (1953)

Prvým filmom natočeným v štúdiách na bratislavskej Kolibe je pomerne nenápadná komédiaV piatok, trinásteho...režiséraPaľa Bielikaz roku 1953. Príbeh o penzionovanom štátnom úradníkovi Jozefovi Rebrovi (Ondriš Jariabek) a jeho rodine, ktorej spôsobuje patálie - a to najmä pre zamestnania dcéry (Eva Krížiková) a syna (František Dibarbora), ktoré neschvaľuje, - je divácky nenáročnou záležitosťou s viacerými dobrými prvkami. Začať možno pri ľahkom, ale pomerne funkčnom humore, schopnom diváka pobaviť aj po rokoch od vydania filmu. Napriek tomu, že na ňom cítiť istý zub času, ani zďaleka to s ním nie je márne. Zub času rovnako cítiť aj na jazykovej stránke Bielikovej snímky a spôsobe, akým postavy rozprávajú. Tie diváka zaujmú najmä preto, že na nich vidieť lingvistický vývoj v praxi. Prostredníctvom pozoruhodných "dobových" dialógov následne vynikajú aj jednotliví hereckí protagonisti. Film "ťahá" predovšetkým tandem Ondriš Jariabek a František Dibarbora ako otec a syn, ale zaujmú aj viaceré vedľajšie postavy, napríklad sused Kleofáš (Ľudovít Jakubóczy) alebo Margita v podaní mimoriadne atraktívnejJarmily Kulíškovej. Čím však dielo zaujme bez pochýb najviac, je autentická bratislavská výprava päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. To, že sa snímka nelimituje iba na využívanie interiérov, ale divákovi ponúka pohľad do bratislavských ulíc, jej do značnej miery pomáha.V piatok, trinásteho...určite nie je najlepšou komédiou ani najlepším (česko)slovenským filmom pod slnkom. V rámci svojich možností ale predstavuje adekvátne dielo, vyznačujúce sa množstvom kvalít (humor, herecké obsadenie, výprava), ktoré jednoznačne prevažujú nad negatívami, tvoriac tak obstojný film, ktorý je schopný diváka dostatočným spôsobom zaujať a pobaviť.

"Kto sa mieša do otrúb, zožerú ho svine!"Čerstvý penzista Jariabek je dlhodobo nespokojný s novým poriadkom, jediné čo ho drží nad vodou je hrdosť na stavovskú a náboženskú príslušnosť, ku ktorej vedie aj potomstvo Dibarboru a Krížikovú."Veď nuž ak je poriadny a z našej viery, môže byť aj generál."Tí už ale patria do novej doby, kostol navštevujú len naoko, klotové rukávy a byrokratické pečiatky tajne vymenili za proletársku inštalatérsku brašňu a kormidlo dunajského propeleru."Zničili ste ma! Ponížili! Zradili úradnícky stav!"Zničený patriarcha sa utieka k viere, ale ani toto stáročné stabilné útočiskou už nie je čo bývalo."Prekrstiť! Všetko prekrstiť! Na masovom základe! Sám biskup vykoná obrad!"Výborne zahratá dobová komédia o strete starého a nového si podáva malomeštiacke prežitky, v jednom momente sa spomenie aj aktuálna téma menovej reformy ("Stálo nestálo, to je fuk! Peniaze tratia prepadnúť, bude tu aspoň vercajk!"), filmu dominuje vynikajúco zarputilý Jariabek, pamätníci pri víne v prešporských viechach dumajú kedy sa svet navráti k pôvodnému stavu a bonusom je plno záberov na už stratené bratislavské končiny."Všetko sa to odvracia od boha, ako má byť potom dobre na svete?!"Za štyri pekné kázne úplne bez politiky len s jedným povinným spomenutím mieru."Pánubohu netreba udávať, vidí..."

Čo sem všetci pletiete ideológie? To si myslite, že v dnešných filmoch nie je ideológia a tí, čo po nás prídu, že to nebudú vidieť? V tomto filme bola taká ideológia, že, robotník je dobre povolanie a kňazi vodu kážu a víno pijú a dokonca multiulti tam v nenásilnej forme bolo zakomponovane. Inak tam nič nebolo ideologické.

Čakal som propagandu, ale dostal som na tú dobu fajn komédiu. Bielik sa oveľa elegantnejšie vyhol propagande a vzývaniu holdu pracujúcemu ľudu ako tomu bolo vo filmoch Priehrada či Lazy sa pohli. Zo všetkého najviac baví podarená figúrka otca, ktorý kázňami chce zasahovať do života detí, aby "úradničina" zostala vo famílii prítomná i po jeho odchode do dôchodku. Celkovo film nemá kam dokráčať len do happyendu, kde otec povolí a deti sa oženia a povydávajú.

Paľo Bielik bol bez pochýb vynikajúci režisér a pravdepodobne najlepší z našej vlasti, ale akonáhle boli jeho filmy ovplyvnené režimovou propagandou, vytrácala sa z nich sloboda vyjadrovania a myslenia, a stávali sa tak obyčajným agitačným prvkom vtedajšej doby. Za pár úsmevných momentov a nie úplne prefláknutý dej mu však dve hviezdy dám.