Dámy z Bouloňského lesíka (1945)

Kto vymýšľa takéto príbehy? Naprosto mimo realitu. Skrátka divadelný príbeh, pri ktorom z hercov čušalo po celý čas teátro a scény, ktoré si pýtali byť výraznejšími zostali iba púhou fraškou. Vraj ženská pomsta na chlapovi, ktorý je tu vykreslený ako rozžiarený chlapček, ktorý sa prvýkrát zamiluje, je nestráviteľná a podstata neúspechu tkvie v mdlom prevedení a slabučkom scenári.

A ono to konečne prišlo, teda, že som ohodnotil na MAXIMUM, a pritom som nad tým ešte dlho rozmýšľal, odkedy som včera večer tento podnetný film dopozeral... Režisérova filmografia je niečím naprosto ojedinelá a fascinujúca, pretože ešte dlho po skončení mi samotný film uviazne v hlave, a to je presne prípad i Dám z B. lesíka. Sledoval som akýsi francúzsky, klasický, „milostný trojuholník” postáv - Hélène (iniciátorka, t.j. sprostredkovateľka), ďalej, Agnès (tanečnica s pochybnou minulosťou) a Jean (neviem presne, čomu sa venoval, ale biedu určite netrel). Do poslednej minúty som si absolútne nebol istý, ako sa udalosti vykryštalizujú, či do šťastného konca, alebo do pravého opozita, tak to som zistil až pár sekúnd pred koncom tohto brilantného čiernobieleho filmového počinu, a to je už čo povedať, že aj taký „Majster napätia” , legendárny Alfred Hitchcock, by sa asi normálne začervenal ? Bacha, nie je „napätie ako napätie” . Dalo by sa taktiež povedať, že tu máme celkovo štvoro charakterov, čiže akési kvarteto, ktoré je priam nevyspytateľné... Karty občas zamieša i mama tanečnice, Mme. D, ktorá sa až príliš prispôsobuje a podriaďuje autoritatívnej manipulátorke Hélène. Totiž, ona už vie prečo. _Elina Labourdette a Lucienne Bogaert ma totálne ohromili ! María Casares bola zdrojcom všetkého zla, že jej úloha vyslovene nadmieru sadla. _ “Jeden z filmov, ktorý musíte vidieť, pokiaľ umriete” ! Teda, podľa classica. PS: Montage+Images de=magnifique !!!

Nepríjemné hry nepríjemných ženských, čo sa hrajú na nóbl paničky a chlap, ktorý má plno peňazí na rozmary kur(iev)tizán a nič inšieho na práci okrem fatálneho zamilovávania sa v štýle pubertálneho sopliaka, čo počíta stromy, schody či lucerny. Nie že by ma to tak dráždilo, vieme predsa svoje o francúzskej dekadencií a hlavne o svojom vlastnom 9-ročnom chodení do kruhu, (ne)počítaní panákov, fliaš a jointov k zabúdaniu a následne ďalšie desiatky hodín postávania kdesi na zime len s chabou nádejou, že sa ktosi vyvolený zjaví a snáď aj nejako zachová! Lenže! – v mojom prípade to znovu a znovu ustrojil sám osud, nemusel to na mňa nikto narafičiť ( a keby hej, dotyčná by si zaslúžila veľmi pomalé trýznenie, nechty vytrhať, obočie spáliť ) a dekadencia mimoriadnych rozmerov bola až výsledkom neschopnosti správať sa chlapsky. Nemám preto pochopenia, ani nevidím žiarivú výnimočnosť Bressona, iba ak prekvapení z porovnania s najslávnejšími dielami pojednávajúcimi o ukecanej, duchaplnosťou iskriacej intrigánskej hre ( ktorá bola dielom hercov, Cocteaua a Diderota ).

Doporučujem si prečítať Bazinovu analýzu filmu, nie príliš pozitívnu. Možno aj tým som bol vopred ovplyvnený a aj preto mi film pripadal akýsi mdlý, statický a bez šťavy. Ale forma, štýl a noblesa postáv sú také, aké tie najlepšie filmy tohto obdobia majú. Bresson ešte bez svojich najtradičnejších trademarkov, detaily rúk by sa sem aj tak nehodily. Helene vyzerá, čiže je nalíčená ako vyslankyňa z pekla, Agnes naopak ako svätica, ani by som jej minulosti na Jeanovom mieste neuveril.

V tom snímku se objevuje taková podivná teatrálnost, která mi prostě neseděla, a scény, které mají vyznít celkem intenzivně a emotivně, mi tak přišly chvílemi spíše směšné. Samotný příběh ale vůbec není špatný a jsou zde momenty, které jsou u nadále zajímavé, a to i přes přehrávání. Popojíždění s autem na konci je jedním z nich.