The Amputee (1974)

David Lynch rád používal referencie vedy/vedu vo svojich filmoch = David Lynch kombinoval vedu s umením = David Lynch bol polyhistor...
Takto si dovoľujem interpretovať podvedomie Davida Lyncha.
Vo filme hrá najsurrealistickejšia a najzáhadnejšia postava Twin Peaks - The Log Lady, herečka sa volá Catherine Coulson. A samozrejme David Lynch tam hrá doktora, ktorý sa jej veľmi snaží zachrániť a zlepšiť kvalitu života aj keď postava, ktorú hrá Catherine má amputovanú nohu. 
Postava Catherine si niečo zapisuje do zošita, akoby bola psychologička alebo psychoanalytička - ďalší snový, surrealistický a fascinujúci aspekt mysle a umenia Davida Lyncha. Je zaujímavé, že postavu, ktorú hrá Catherine je vlastne pacientka. Akoby sa sama terapeutizovala aj keď jej charakter/postava mala amputovanú nohu. 
"Do you realize Albert, that there are 6,000 languages spoken on Earth today?" David Lynch/Gordon Cole - Twin Peaks, The Return - 2017.
,,The wide range of human behaviour" - David Lynch - Charlie Rose Interview - 1997
Ak tieto vety a nespočetne veľa ďalších za celú existenciu Davida Lyncha nebudú ako ,,dôkaz" jeho encyklopedických vedomostí a absolútnej umeleckej a možno dokonca aj vedeckej geniality (humanitné vedy), tak potom už neviem, čo by som napísala.

Lynchovy filmy mám fakt rád, ale i on občas udělá krok vedle. Tohle prostě vzniklo z nudy, jinak to nevidím, navíc těch 5 minut je zcela bez nějaké atmosféry a strašně nudí. Ve srovnání s o osm let starším Six Figures Getting Sick to vypadá, jako kdyby to točil nějaký Lynchův student. V tom případě bych i změnil hodnocení. Ale brát to jako film od Lynche. Sorry, ale tohle zabití nudy při vytváření Eraserhead ani na ty 2* bohužel nevidím. Naštěstí je to jen jeden ze strašně mála případů, kdy mě Lynch něčím zklamal.

The Amputee je o ženě bez končetin, píšící osobní dopis (divákovi je zprostředkován myšlenkami ženy, její ústa se nehýbou) a doktorovi, který se ji nešetrně vrtá v noze po amputaci. Čtyř minutový statický záběr je zkouškou divákovo vůle vydržet velmi nepříjemný střet s nechutně vyobrazenou otevřenou ránou. Tímto snímkem si Lynch krátí volný čas při problémové realizaci Eraserhead. Minimálně tak působí a nějakého hodnotnějšího a detailnějšího rozboru si podle mého názoru nezaslouží. VÍCEZDE(FILMOGRAFIE DAVIDA LYNCHE - RANÉ KRÁTKOMETRÁŽNÍ SNÍMKY)

V jednoduchosti je síla, případně také mrazivé zaujetí a ani na to není potřeba skvadry bojových veverek na létajícím buližníku, tady stačí jen kontrast dvou zásadních věcí (obraz s ošetřováním kontra vyprávění příběhu), atmosféru notně dotváří jednak kamera evokující nějaký nepříliš kvalitní amatérský záznam a předně skvěle zvolená stopáž.

Nechcel som pôvodne písať komentár pretože myslím že posolstvo filmu je veľmi jednoduché a polopaticky podané čo som bral k filmu aj ako miernu výtku ale niektoré komentáre tuná ma opäť presvedčujú o opaku takže skutočne len ku krátkej interpretácii. Film ukazuje negatívny rezervovaný vzťah a odpor spoločnosti zloženej z normálnych zdravých ľudí k ľudom určitým spôsobom handicapovaným alebo postihnutým. Banálny a nepodstatný vnútorný monológ ako aj triviálny spôsob ktorým je film natočený ukazuje že žena s amputovanou nohou normálne pokračuje v žití svojho života a zaoberá sa naďalej banálnymi nedôležitými vecami akými by sa zaoberala priemerná žena (je v tom samozrejme aj troška satiry spoločnosti zaoberajúcej sa klebetami, vzťahmi, kto, s kým, kde, ako a podobne) a nevidí svoju amputáciu ako koniec sveta alebo ako niečo čo by ju automaticky vylučovalo zo spoločnosti bežných ľudí. Naproti tomu Lynch v roztomilom prevleku sestričky je zdesený jej deformáciou a napriek tomu že je úplne pokojná a obyčajná nie je schopný ju kvôli jej vzhľadu schopný akceptovať a brať za normálneho človeka čo vrcholí vo filmovom (pravdepodobne iba surealisticky vysnívanom keďže žena si to nijak nevšíma) zhmotnení jeho strachu v podobe nohy striekajúcej krv na všetky strany a dehumanizovaní a zohavení jej osoby na ktorú sa teraz dívame Lynchovymi očami ktoré sa jej boja a ktorému sa hnusí napriek tomu že ona samú seba stále vidí ako normálnu a obyčajnú a pokračuje nevzrušene vo svojom každodennom živote.