Sedmý kontinent (1989)

Ťažký film, ktorý na základe svojho charakteru jednoznačne nie je vhodný pre slabšie povahy, a už vôbec nie pre povahy neschopné vnímať jeho výpovednú hodnotu. Artovým frkom výrazne jedinečný prostredníctvom svojsky výstredného rukopisu, no o to viac bolestnejší. Ťažko písať niečo k tak neopísateľne desivej záležitosti, ktorá diváka ale ani prakticky nemá čím poriadne vyľakať. Bolo by treba vidieť, ale radšej ani neviem, či treba. Mimoriadne trpké sústo.

Je to hodně ze života. Stereotypního rutinního života, jakej známe tak nějak všichni (teda my obyčejní všichni). Ale sebevraždu kvůli tomu páchat nebudu. Člověk si musí najít ty drobné radosti. AleHaneketen čin nijak nehodnotí - v podstatě ho jen dokumentuje a vám zůstává v hlavě pocit nepochopitelného. Film je strohý minimalistický pohled na rodinu z perspektivy nezasvěcené osoby. Dlouhé záběry na každodenní věci a situace, které taky každodenně vyznívají. Až na pár divností malé krásné okaté holčičky, která mi připomíná sousedovic ratolest. Režisér se dlouho vyhýbá tomu podívat se protagonistům do obličeje. Raději snímá v cca 5-minutových scénách myčku aut, ranní rutinu, práci, školu a návrat domů. Než před samotným činem nastoupí 20 minutová sekvence ničení a destrukce... což mi trochu připomněloStudnua "Nic živýho tu po nás nesmí zůstat. Ani ty stromy." Je to zajímavej film, ale není to kousek pro každého. Vlastně ani pro mě moc ne. A proč se to jmenuje Sedmý kontinent? Tipuju si, že buď: existuje model 7 kontinentů, kde Austrálie je poslední, vzdálená, nedosažitelná. Nebo že v 80. letech se v německy mluvících zemích používal model 6 kontinentů (kde Evropa + Asie = Eurasie) a sedmý kontinent neexistuje. Obojí by mohla být metafora pro absolutní únik, iluzorní místo poslední naděje. Nebo tak něco. Ne? Nevím...

Pre mňa náročné sledovanie. Ani nie tak témou, ako dlhotrvajúcimi zábermi - minútu sledujeme ako si postavy umývajú zuby, dva minúty ako prechádzajú autoumývarkou, tri minúty ako pri stole jedia, štyri minúty ako nakupujú, desať minút ako civia na telku. Pri správnom strihu by z filmu ostala sotva polhodinka zaujímavejších záberov. Celkové suché až totálne chladné spracovanie síce bolo zámerné, ale aj tak som s ním som bojoval. Od filmu očakávam emócie. Nezmyselný záver ako kritiku konzumnej spoločnosti neberiem, sú to skôr Hanekeho paranoidné bludy. Zachraňuje to ako-tak len to, že film vychádza zo skutočného prípadu - aj keď podobnosť s ničením vecí bola iba v prípade spláchnutia peňazí, nie ničenia všetkého majetku. Asi všetci poznáme tie prípady zo skutočnosti, kde ľudia pozabíjali celú svoju rodinu a nakoniec aj seba, aby ich vraj "zachránili", nech bol už údajným "vinníkom" ktokoľvek a čokoľvek.

[3,5*]"Bolo to krásne, ale zároveň smutné, ako ľahko súhlasila, že pôjde s nami."Michael Haneke je mimoriadne schopný filmový tvorca, ktorý rozhodne vie, ako navodiť nepríjemne dusivú, bezútešnú atmosféru, a to za pomoci minimalistických prostriedkov. Všedný (zrejme až príliš) život jednej trojčlennej rodiny je až bolestivo podrobne zobrazený cez ich každodenné rutiny (vstávanie, jedenie, cesta do práce a do školy), ktoré vykonávajú bez zápalu, mechanicky ako roboti, pričom dlhú dobu nevidíme do tváre hrdinov, čo akoby podčiarkovalo ich odľudštenosť. Osobitný dôraz je pritom kladený na činnosti spojené s konzumným spôsobom života (neustále používanie auta, tankovanie, nakupovanie spotrebných vecí, postup v stereotypnom zamestnaní so zvyšovaním mzdy, atď.), že to pôsobí skoro až ako taká antikapitalistická propaganda (korunu tomu nasadzuje symbolicky pôsobiaca deštrukcia vecí osobnej spotreby a splachovanie peňazí). Takýto "dej" je rámcovaný listami babičke, ktoré divákovi všeličo vysvetlia (obzvlášť ten posledný). Dielo má punc nevšednosti (Haneke je jednoznačne originálny tvorca), mne v tomto prípade ale príliš nesadol ten zdĺhavý, jednotvárny štýl a nedokázal som ani súcitiť s citovo chladnými hrdinami (ten chlap, studený ako psí čumák, mi bol celý čas vyslovene protivný), aj keď mi je jasné, že to všetko bolo zámerom. Po všetkom tom fádnom dianí však prichádza dosť nečakaný zvrat (ak divák nepozná skutočný príbeh, podľa ktorého to bolo nakrútené) a mimoriadne silný záver napokon vylepšuje môj dojem z filmu a zároveň aj vrhá lepšie svetlo na dovtedajšie dianie (viem, je trochu zvrátené takto to opísať). Snímka mnou dokázala poriadne otriasť, toľko beznádeje a pocitu márnosti, čo sa Hanekemu do nej podarilo vložiť, je skoro až na hranici znesiteľnosti.

Nečtěte si o tom pokud možno nic dopředu. Prostě se podívejte! Oficiální text distributora tentokrát naštěstí nic moc neprozrazuje, ale je zas tak vágní, že fakt ani nenaláká. Kdybych nebyla trochu nesoudný adorant Hanekeho, tak díky tomuto popisku se filmu vyhnu obloukem. Ve skutečnosti se vám nabízí filmový zážitek jen težko s něčím jiným srovnatelný. Podle mě Haneke opravdu miluje lidi, zejména všechny jejich duševní vykloubenosti a rád o tom točí filmy. Co ale nejspíš rád nemá a snaží se tomu ztrpčovat žití, je divák. A dost! Zkrátka já jsem nadšená, už nikdy ale znovu a bojím se momentu, až se ke zkouknutí dokope můj jemný a citlivý muž...miláčku, fakt bacha!