S Rozárkou (1970)

Dielo režiséraVida Horňákaz roku 1970 podľa literárnej predlohyVincenta Šikulupredstavuje smutne ladený príbeh, ktorého hlavnými protagonistami sú duševne postihnutá Rozárka (Eliška Havránková) a jej brat Ondrej (Milan Greguš). Hoci je Rozárkin vnútorný svet veselý, nedokáže pochopiť svet skutočný, svet dospelých, v ktorom musí byť jej "sprievodcom" práve brat Ondrej. Horňákov film je do značnej miery premárnenou príležitosťou. Výborný "materiál", ktorý predstavuje predloha spisovateľa Šikulu, totiž tvorcovia nedokážu pretaviť do podoby, v ktorej by vynikli ako príbehové okolnosti, tak postavy v príbehu vystupujúce. Napriek tomu, že jasne badať rozdelenie Rozárkinho "snového" sveta a sveta skutočného, ktoré predstavujú v rámci deja navzájom sa prepletajúce "prúdy", ani jeden z nich nie je natoľko výrazný, aby na diváka silnejšie zapôsobil. A to je v takto ladenom filme o to väčšia škoda. Rovnako ako aj slabá práca s emóciami - či už v prípade postáv alebo smerom k divákovi. Prakticky jediným emocionálne silným momentom celého filmu je záver, ktorý ak by bol o niečo dlhší, prípadne o kúsok výraznejší, dokázal by možno kvalitatívne pomôcť dielu ako celku. Takto však, napriek tomu, že záver ako samostatná časť vyniká vďaka práci s emóciami a hereckým protagonistom, zostáva film, bohužiaľ, kvalitatívne podpriemerným kúskom.S Rozárkouto však aj tak nie je najhoršie. Ak už nič iné, tak minimálne dokáže upriamiť pozornosť na istotne zaujímavú literrárnu predlohu Vincenta Šikulu. Pozitívne ale možno hodnotiť aj herecký výkon atraktívnej Elišky Havránkovej a príjemne pôsobiacu výpravu do dediny, v ktorej sa snímka odohráva. Škoda toho mála, ktoré Horňákovmu počinu chýba, aby bol lepším filmom...

Malebný poetický film o vzťahu súrodencov Ondrejka a Rozárky, ktorá sa nedokáže postarať sama o seba, pretože má rozum malého dievčatka. Príbeh Ondrejovej snahy postarať sa o sestru a neumiestniť ju do ústavu je lemovaný nostalgickými obrazmi, ktorú produkcia naplnila poetikou a atmosférou typickou pre slovenskú novú vlnu. Okrem výbornej Elišky Balzerovej v hlavnej je tu zastúpená väčšina menej známych hercov, ktorí však svoje úlohy hrajú veľmi dobre. 70%

"Sojka, kde si? Tu som..."Po vizuální stránce je to docela pastva pro oči. A hudební kulisa  od mistra Fišera nemá též chybu. Po většinu času je romanticky jímavá (nejhezčí při sólu na foukací harmoniku), jindy úžasně hravá, aby pak klidně z čista jasna přešla do temné polohy. Prostě typický Fišer... A když se k tomu přidá velmi uvěřitelné herectví líbezné Elišky Balzerové v titulní roli duševně postižené dívky, měl jsem místy chuť dát tomuto televiznímu snímku i plný počet hvězdiček. Jen mi tam chyběl nějaký bližší vhled do Rozarčina jitra, aby člověk porozuměl tomu závěru.

Tady jsem se naučil, že jiřiny se slovensky řeknou georgíny, i když to samozřejmě dává smysl. Jinak étericko snová záležitost, pěkně nasnímaná a s dobrou hudbou. Eliška Havránková je tu někdy k nepoznání, jindy ale používá výrazové prostředky, díky nimž je i po půlstoletí přední osobností českého filmu. To soudruzi z bratislavské televize při výběru na brněnské JAMU dobře odhadli, kdo je talent.

Natočený je tento téměř neznámý snímek krásně, některé záběry jsou na televizní film opravdu unikátní. Celé je to ale tak těžce přepoetizované, až za tím zcela zaniká všechno ostatní a film se tak mění pouze v jakýsi automat, střídající veselé a smutné obrázky s veselou a smutnou hudbou tak pravidelně, až je to časem únavné. Velmi příjemné na pohled a poslech, ovšem nic víc.