Priehrada (1950)

2O rokov pred Dickeyho románomVyslobodenie(a 22 pred jeho filmovým spracovaním) prišli s nápadom s priehradou odvážni Slováci. Nepoňali ho však ako drsný survival hixploitation s homosexuálnym znásilnením, ale ako roztopašnú komédiu s jemným presahom vyplývajúcim z kladenia otázok. Je lepšie starať sa o vlastnú pôdu, hoc len malé políčko kdesi za domom, alebo sa na to vybodnúť a odísť budovať obrovský architektonický prvok, ktorý nezvratne ovplyvní nielen život v krajine, ale i ráz samotnej krajiny a časom i životy obyvateľov? Jeden by dnes, v r. 2023, povedal, že samozrejme je lepšie obrábať si svoje políčko. Zachovať kolorit krásnej slovenskej prírody. Lež na začiatku 5O. rokov 2O. storočia bola situácia a nálada v spoločnosti iná. Kým len tvorcovia kladú otázku, či je múdre všetko nové (resp. technologické pokroky) vopred odsúdiť a nedať im šancu, je to OK. Oni ale samozrejme zašli oveľa ďalej. Takže tí, ktorí chcú naďalej pracovať na svojich pozemkoch, sú líčení temer až negatívne. Naopak, robotníci, inžinieri a architekti predstavujú hlas rozumu. Tvorcovia to väčšinou ako-tak uhrali, takže nová generácie netvrdí ani tak to, že pracovať netreba. Skôr naopak. Ale pracovať treba „rozumne“ a „výkonne“. Pre blaho spoločnosti ako celku. Asi by sme o scenári mohli vravieť ako o ideologickom resp. budovateľskom, ale mne to v r. 2023 nevadilo resp. občas som krútil hlavou, ale rozhodol som sa Priehradu vnímať ako príbeh doby, poplatný roku svojho vzniku. Takže vodca sedliakov nie je poctivý muž, ale zákerná sviňa mysliaca na seba a stavitelia priehrady sú všetko usmievaví, večne optimisticky naladení a dobroprajní muži. Tí chodia po krajine a verbujú do svojich radov pracovitých, ale azda až „hlúpych“ sedliakov, ktorí sú „hlúpi“ najmä z dôvodu, že drú na svojich VLASTNÝCH pozemkoch, pričom na priehrade by mali oveľa viac peňazí. Čiže peniaze sú stavané do popredia. Druhou stranou mince bolo, že mnohí na svojich pozemkoch skutočne tvrdo a poctivo dreli a napriek tomu nejeden raz dopestovali len toľko, aby mali z huby do úst. Asi sa zhodneme na tom, že chudoba nie je dobrá, čím nechcem povedať, že bohatý človek je dobrý a chudobný zlý (veľakrát je to presne naopak, ale rozumieme si). Snímku natočil monumentálny Paľo Bielik, len 4 roky predtým spolurežírujúci (a samozrejme hrajúci hlavnú rolu) klasikuVarúj...!Kým vtedy si za predobraz vzal knihu Ivana Stodolu, tentokrát siahol po Dominikovi Tatarkovi. Šokovala ma finálna “nehoda“ (pôsobí drasticky ešte i dnes) a naturalistické zmlátenie ženy. Za vyložený mínus by som označil množstvo nudných pasáží (chytanie rýb, „lanovka“, stalkerská sekretárka) a nesympatické postavy (kladné i záporné, česť výnimkám). Za vyložené plus krásnu prírodu (ktorej je však pomerne málo, keďže podstatná časť deja sa odohráva v kanceláriách, domoch a krčmách).

"Je najvyšší čas, aby táto zradná rieka bola sputnaná priehradou!"Tri administratívnym zamestnaním zmäkčilé živly na čele s Dibarborom prichádzajú počas dovolenky okúsiť poctivú chlapskú  robotu a prispieť svojou troškou k pokroku a industrializácii vlasti. Situácia na stavbe ale nie je ružová, okrem nedostatku pracovných síl sú tu problémy s lokálnymi roľníkmi na čele s kulakom a jeho synom (vynikajúci Kautnik a ešte lepší Valach), ktorým nechce ísť pod fúzy, že priehrada má vyrásť na ich generáciami zveľaďovaných pozemkoch a príbytkoch. Uvedomelejší gazdovia s úsmevom na perách opúšťajú s najnutnejším majetkom na voze rodnú dedovizeň, odchádzajú pracovať do JRD vo vedľajšej dedine a poslední v socializmus neveriaci Tomášovia sú presvedčení exkurziou do Dolného Kubína, kde včera znamená zajtra, prípadne sedemstokorunovou penziou. K zbrataniu roľníctva, robotníctva a inteligencie dochádza za spevu a tanca. Podlému kulakovi nevyjdú plány a rezignovane sleduje svetlú budúcnosť v podobe nákladiakov plných spievajúcich zväzákov. Všetko a všetci sú šablónovito čiernobieli, ako to v správnom budovateľskom epose má byť, bodrý pracant Pántik, obetavý inžinier Huba, spiatočníckej rodine vzdorujúca deva Kráľovičová, dokonca aj farár Záborský je pokrokársky socialista. V rámci doby a žánru veľmi podarené dielo, nechýba humor, napätie, romantika, agitácia a plno ešte mladých hereckých legiend."Je to síce proti predpisom, ale chuť do roboty treba podporovať!"

Tento film rozpráva o pravdivom príbehu zo Slovenska, kde si pracujúci ľud po oslobodení Československej republiky sovietskou armádou buduje za bratskej pomoci českej robotníckej triedy socialistickou industrializáciou svoj lepší život.–––– Tento slovenský veľkofilm som si nemohol nechať ujsť a dostal som o niečo menej, ako som čakal, preto len dve hviezdy. Budovateľskú atmosféru som čakal, aj dostal. Ale čakal som aj zrozumiteľný príbeh zúčastnených ľudí, ale to som nedostal. Len niekoľko (veľa) figúrok podľa šablóny, ktoré sa správali nereálne, až hlúpo, a to bolo dosť ťažké stráviť. Naviac sa osobné príbehy nijako neuzavrú a film skončí liatím betónu za spevu budovateľskej piesne. Film je tak asi len odrazovým mostíkom pre hercov najstaršej slovenskej generácie, z ktorých už nikto nie je medzi nami a Mária Kráľovičová odišla len teraz ako posledná. ––––Koľko dám práce, toľko dostanem pláce. Každému podľa jeho zásluh!

„Ha-ha-ha-ha Pa-a-a-ľo“ zrúkne hromohlasný Július Pántik a človeku je hneď lepšie na duši. Ten film som mal ako malé dieťa veľmi rád, azda pre jeho jednoduchosť, priamočiarosť a čiernobielosť, ktoré vyhovovali detskej duši. Radi sme ho aj s bratom sledovali a mne pripadala veľmi vtipná scéna s podniknutým výletom v „huntíku“ lanovky, ktorá bola na víkend odstavená. Neskutočne som túžil uskutočniť takýto výlet, hoci akýkoľvek bezpečnostný referent by z toho dostal asi zrádnik. Môj otec, ktorý sa ako mládežník musel zúčastniť stavby Priehrady mládeže (bola to podmienka k udeleniu študentského domova) mal na film podstatne kritickejší názor a neskôr, keď sme trochu vyrástli, upozorňoval nás na niektoré zjavné nezmysly. Hoci mi v neskorších časoch herecký prejav J. Pántika veľmi nesedel (ako dieťa som sa jeho hlasu dokonca bál), tu bol výborný a film dostal dokonca aj nejakú cenu.
Za spomienky na detstvo tri hviezdičky.

Takýto námet by nikdy nevznikol keby nebolo takéhoto obdobia. Slovenský režiséri museli to mať 50tých rokoch dosť ťažké. Budovateľské schematické filmy niesli v sebe zvláštnu poetiku. Boli to optimistické filmy, kde stále sa viedol boj medzi dobrom a zlom. Tu sú dobré stroje a nová technológia v tých rokoch. Bielik dostal na stôl hotový námet, ako práca šľachtí. Kvalitne natočené na tú dobu s geniálnymi hercami tej doby.Odmysliac čo všetko sa tam deje a uvedomiť si v akých časoch vznikal tento film, musím tomu dať 4°.