Norské dřevo (2010)

Není to špatný film, ale kvality literární předlohy nedosahuje. Rád bych viděl, jak by Japonci zfilmovali Murakamiho román 1Q84. Ten je hodně dějový, takže by se nemuseli uchylovat k dlouhým záběrům kamerou na to či ono, což je zřejmě způsob, jak divákovi naznačit, že film má psychologickou hloubku. Osobně preferuji Murakamiho romány napsané ve stylu, který bych označil za japonský magický realismus. Nejzářnějším příkladem je právě 1Q84.

S filmami podľa knižnej predlohy je to vždy risk 50 na 50. Buďto sa vydaria a knihu dokážu dobre prerozprávať v audiovizuálnej podobe, alebo sa nevydaria a divák, ktorý predlohu čítal, si povie, že radšej nemali byť natočené. Bohužiaľ, druhá možnosť sa týka aj filmu vietnamského režiséraTrana Anh Hungaz roku 2010, snažiaceho sa zachytiť obsah dielaHarukiho Murakamiho. Zatiaľ čo v literárnej podobe jeNoruwei no Mori, či ak chcete Nórske drevo, silným a komplexným románom, jeho filmové stvárnenie je presným opakom, respektíve iba chabým pokusom naplno zachytiť plnú hĺbku knihy. Tento problém si môže divák, ktorý Murakamiho predlohu čítal, všimnúť hneď na začiatku. V úvodných desiatich minútach má za sebou človek prakticky polovicu deja knihy a viacero vynechaných dôležitých momentov k tomu. V rovnakom duchu sa film nesie až do svojho konca, pričom miestami doslova pripomína náhodne pozliepané útržky z natáčania, respektíve snímku s množstvom chýbajúcich záberov a scén potrebných pre plnohodnotné pochopenie príbehu. Ak divák čítal knihu, dokáže sa ešte ako-tak zorientovať. Ak nie, je otázne, do akej miery je schopný chápať jednotlivé dejové súvislosti. Na jednu stranu je pochopiteľné, že ak by chcel režisér zachytiť Murakamiho knihu v plnom rozsahu, potreboval by oveľa viac priestoru. Na stranu druhú je však nutné dodať, že takéto značne okresané spracovanie nie je najšťastnejším riešením. Mimoriadne to totiž negatívnym spôsobom ovplyvňuje celkovú kvalitu filmu. Príliš pozitívne sa nedá hovoriť ani o atmosfére šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia, ktorá má v príbehu zohrávať dôležitú úlohu. Vo filme ju príliš necítiť, pôsobí nevýrazne. Paradoxne preto možno vyznie, že výprava patrí k tomu lepšiemu, čo snímka ponúka. Zle na tom nie je film ani z hereckého hľadiska. Hoci nikto vyložene neexceluje, na mieste nie je ani výrazná kritika. Spomedzi všetkých potom možno vyzdvihnúťKiko Mizuharuv role Midori, pre ktorú navyše ide o jej filmový debut.Noruwei no Mori- výborná kniha, podpriemerný film. Ak človek ešte nie je nijako oboznámený s príbehom, urobí lepšie, ak siahne po predlohe Harukiho Murakamiho, než po spracovaní Tran Anh Hunga. Kvalita a celkový zážitok z diela sú neporovnateľné. Kniha príbeh a postavy pomaly a komplexne buduje, ide do hĺbky, film vynecháva a množstvom podstatného iba "preletí".

Od Murakamiho som čítal len jednu knihu; túto, asi mesiac dozadu. Zároveň sa mi páčila (najviac úvodná scéna, melancholická atmosféra a niektoré postavy), zároveň bola prvoplánová jak prasa. Čo sa týka sexu a hlavne samovrážd, tam už to bolo ďaleko cez. Táto adaptácia predovšetkým pre krásne herečky a hudbu (film>kniha), aj keď zas obsadenie oboch hlavných postáv (hlavne Naoko) mi nesedelo vôbec. S tým, že menia vyznenie, som problém nemal, a vlastne mi to pre vynechanie väčšiny porna a časti zbytočných úmrtí, miestami prišlo lepšie  než kniha. Na druhú stranu bez znalosti predlohy to musí byť čistý zmätok, je to naozaj veľmi pomalé a artové, a nevenuje sa to dostatočne charakteru prakticky žiadnej z postáv, preto zas kniha>film. Ako doplnok pekné, ale SPOILER! V knihe som celý čas dúfal, že sa stav Naoko spraví a že im to nakoniec vyjde. A s Midori som chcel spať. Vo filme som fandil Midori, lebo bola krajšia, a u tej divnej pani som myslel len na ukončenie trápenia. Koniec SPOILERU!

Murakamiho knihy jsou moje oblíbené, mám doma všechny, co u nás vyšly. Některé jsou pro mě naprosto skvělé (1Q84 nebo z poslední doby Tancuj), v podstatě mezi nimi nejde najít vyloženě slabý kousek. U Norského dřeva jsem nikdy nechápal to nadšení, co ta kniha měla mezi lidmi. Pro mě byla vždy jedna z těch slabších, ale pořád ne špatná. Pamatoval jsem si z ní vždy jen ten pocit, co ve mně vzbuzovala. Ten film ho ve mně probudit rozhodně nedokázal. Navíc pro člověka, co to nečetl, to muselo občas působit strašně chaoticky. Celá ta atmosféra v tom působí navíc strašně uměle, nevěříte tomu. Možná tam je ta poetiky a melancholie až moc. Ano v těch knihách to často je taky, ale působí to krásně přirozeně.

Instantní dvě hodiny deset dlouhá depka o třech nýmandech. Japonci jsou fakt magoři. Ten má rád ji, ta ho nechce (a jako bonus je psychicky vyšinutá), ta má ráda jeho, ale on jí nechce. Pak se to prohodí. Jak to skončí jsem tušil už od doby, kdy se poprvé objevila Mizuri. Sice dobře napsaná hudba, dobře sestříháno, hezké kamera a nejspíš i dobrá režie. Ale k čemu to, když námět nedává smysl a prokreslení psychiky postav dělá spíš víc škody než užitku.