Macbeth (1948)

„We are yet but young in deed.“ Videl som 115 min. verziu, Wikipédia píše 107 min. Najprv tajuplná hudba celých 8 minút. Obraz začína až v deviatej a ideme do tajuplnej básničky, z ktorej sa stáva recept čarodejníc. Herci odviedli dobrú robotu, ešte ich nevidno a svojimi hlasmi už dodávajú filmu atmosféru. Po tomto čarodejnom prológu nasledujú open subtitles ale aj s tým, kto hral akú rolu, čím nastávajú menšie spoilery. Orson Welles v hlavnej úlohe bol sám sebou ako režisérom výborne herecky vedený. Herečka hrajúca Macbethovu ženu tiež odvádza celkom fajn výkon. Ostatní herci tu nemajú toľko priestoru, ako títo dvaja, aj keď u niektorých charizmu cítiť. Navyše, reakcia muža (napísaná scenárom) na zabitie svojej ženy a detí mi tu nepríde emočne vierohodná. Komediálna hudba mi ani ku pripitému Macbethovi nesedí. Vraj Shakespearov dialóg ostal, čo sa dá badať na zastaralom spôsobe používania niektorých dnes nepoužívaných slov, ktoré trochu komplikujú radosť z dialógov. Slová sú v nej také, až pripomína švédčinu. Kamera uhýba pred krvavými scénami, ktoré sú vo filme. Tieto negatíva vytvárajú nudnú atmosféru, a zabraňujú trochu prežívať niečo zaujímavé s postavami a ponoriť sa do nich. Film ma nudil, ale pripisujem to aj prispôsobeniu sa normám danej filmovej doby. Je tu akcia, násilie, výčitky svedomia aj surrealizmus, no nič z toho tu nepadlo na úrodnú pôdu. Najdesivejšie obrazy prichádzajú v posledných 12 minútach. Pomaly sa hompáľajúci obesenec zavesený vysoko na skale či rozkazy šialeného kráľa, v moci a duševnom stave osamoteného, na ktorého sa pozeráme zvrchu. Celkovému dojmu to ale veľmi nepomáha. Jazykové okienko: trumpet-tongued; be-all and end-all; hark; alack; ay; enow; lily-livered.

Já a Shakespeare opravdu nebudeme kamarádi. Ať jsem klidně za kulturního barbara, ale tenhle způsob vyprávění je otřesný. Shakespear vzal skutečnou historickou postavu, domyslel si k ní jednoduchý příběh - MacBeth poháněn věštbou a mocichtivou manželkou zabije krále a stává se tyranem a celé to zahustil nekonečnými proslovy a monology. A Welles tomu bohužel nijak nepomohl. Ani jako režisér, protože v jeho podání je Macbeth opravdu laciná kulisovka, kde se z nepochopitelných důvodů odehrává všechno potmě a jeskyně! mají představovat hrady či zámky. A nepomohl tomu ani jako herec, protože ty nekonečné monology obdařil naprosto šíleným teatrálním přehráváním. Dá se říct, že obě prastaré adaptace Shakespeare co jsem zatím viděl spojují vše co ve filmech nesnáším - divadelnost, kulisovost, přehrávání, nekonečné proslovy natahující řídký děj... no jsem zvědavý na oskarového Hamleta.

Moja prvá skúsenosť s Macbethom. Prekvapila ma vysokoatmosferickým spracovaním, ktoré by som u filmu z roku 48 nečakal. Taktiež sú zaujímavé štúdiové kulisy, no a charizmatický Welles je v roli despotického vládcu skvelý. U tohoto kráľa by si psychiatri zgustli a z fleku by vysypali niekoľko diagnóz. Na sledovanie je film náročný, hlavne čo sa týka sledovania monológov a dialógov, ako by ich písal sám Hviezdoslav. Silná atmosféra ale strháva pozornosť k sebe.

Jo, jo - keby som nebolo Wellesa, tak doteraz neviem kto k sakru ten Sejxpir vlastne bol. Jo, je to 400 rokov stare, /april 1564 - april 1616/ a viem aj o tom, ze tohto MekBeta premenil reziser Orson Welles /Obcan Kane, Lady from Shanghai/ na stredoveku nocnu moru. No ale kulisy su len priemerne, a hoci Wellesa povazujem ze legendu svetovej kinematografie, tu podal len priemerny vykon. Nezachranili to potom ani herci ako Roddy McDowall /Kleopatra 1963, Planet of the Apes 1968/, Jeanette Nolan /Muz, ktery zastrelil Liberty Valance/ a veru ani O´Herlihy /Bondarcukovo Waterloo 1970/. Z ucty k Wellesovi 59 %

Chvíľami človek nevie, čo si má myslieť. Podobá sa to na Olivierovho Hamleta a je to asi logické, keďže vznikli v rovnakom období. Welles je ale expresionistický až na pôdu štúdia, v ktorom sa jeho film natáčal. Štúdiové lesy a štúdiové skaly majú svoje čaro, menej už desaťtisícová armáda, hraná zopár desiatkami komparzistov. Ja by som si kľudne pozrel nejaký súčasný cgi výplach, kde by to Scott rozprúdil s takouto armádou a predtým by sa nás snažil presvedčiť o hĺbke svojho diela. Macbethovi straší vo veži ešte viac, ako Othellovi, Hamletovi, alebo Romeovi, je to depka a zvolený vizuálny štýl sa k tomu hodí. Je však otázka, či má vôbec zmysel niečo od Shakespeara adaptovať a dokazovať si, že to funguje aj na plátne. Ale budiž.