Krev básníka (1932)

Možno nikto nechápeme, o čo Cocteauovi v tomto surrealistickom experimente reznutom klasickým francúzskym poetizmom išlo, ale ak ma takýto typ filmu dokáže baviť celých 55 minút (niektoré rovnako dlhé diely seriálov sú k neprežitiu), tak musím vyjadriť spokojnosť. Niekto prechádza do sveta podvedomia cez rozreznuté oko, niekto sa tam dostáva cez zrkadlo. Ja sa tam dostávam pri snívaní a pri niektorých avantgardných filmoch. Na plné pochopenie asi treba vedieť niečo z pozadia vzniku diela a niečo o Cocteauovi, mne asi bude stačiť iba ťažko definovateľný pocit, ktorý vo mne Krv básnika vyvolala.

Aj som precítil, no viac sa mi to nepáčilo ako pácilo:) Pár nápadov stálo za to- vstup do zrkadla, hovoriaca ruka. Zaujímavé boli tiež scény, kde sa Cocteau pohral s divákom v rámci kamerového snímania, kedy bolo neurcité z akej perspektívy je vlasne záber točený. Dalo by sa povedat, že celá prvá polovica bola dobrá, naopak v tej druhej ma okrem anjela-černocha nezaujalo absolútne nic. Škoda, tento experimentálny artefakt mohol byt dotiahnutejší, no v roku vzniku to asi bola bomba...

Určite zaujímavý a v niektorých prípadoch filmársky podnetný film. Prevyšuje však zdĺhavosť a vyumelkovaná artovosť, ktorá snímok zabíja.

metaforami a symbolmi presiaknutá jazda zópiovaného Cocteua, ktorá otvára všetky dvere, kladie všetky otázky a nechá vás ešte viac zmätenejším než na začiatku. ale neopustí vás to ani po roku, ani po mesiaci, ani po hodine. stále to ostane s vami. Cocteau vedel.

Surrealismus mám hodně ráda, ale kvality Dalího Andaluského psa, to zdaleka nedosahuje. Navíc od Jeana Cocteau se mi víc líbí jeho celovečerní filmy. Působí na mě takovým tím uceleným dojmem.